Dlhodobé podfinancovanie slovenského verejného sektora je v očiach verejnosti už pomerne známym, no stále neadekvátne adresovaným problémom. Kým zdravotníctvo, školstvo alebo mestská hromadná doprava musia neustále bojovať o svoju životaschopnosť, súkromnému sektoru sa na tom darí náramne profitovať. Výnimkou v tejto problematike nie je ani veda a výskum.
Ako (ne)funguje práca vedca?
Predstava bežného človeka o práci vedecko-výskumného pracovníka býva skreslená. Náplňou je realizácia konkrétnej výskumnej činnosti, ktorej výstupom je publikácia vo vedeckom časopise, zborníku či monografii, poprípade patent. Hlavnú úlohu by mala zohrávať realizácia výskumu, pričom by mal byť pracovník schopný plne sa sústrediť na obsah, kvalitu a prínos svojej práce. Publikácia predstavuje iba prirodzené vyústenie tejto snahy, aby sa s jej výsledkami mohla oboznámiť nie len vedecká komunita, ale aj široká verejnosť.
Realita je, nanešťastie, odlišná. Mladí vedci, prevažne absolventi post-doktorandského štúdia čelia už od začiatku svojej kariéry mnohým bariéram. Hlavnými dvoma prekážkami sú publish or perish a funding or famine, ktoré spolu veľmi úzko súvisia. Prvých x rokov sa pracovníci často ocitajú v pozícii, kde nielen ich výskum, ale aj prežitie závisí od získavania financií z grantov. Zamestnanie síce majú, no peniaze dostávajú od zamestnávateľa iba v čase platnosti projektu.
Funding or famine
Vedecko-výskumný pracovník je nútený venovať značnú časť svojho času podávaniu žiadostí o granty, pričom ich úspešnosť sa pohybuje v rozsahu desiatok až jednotiek percent. Získanie samotného grantu je však iba prvým krokom. Na vyplatenie prisľúbených financií sa musí popri samotnom výskume naháňať za dopredu nastavenými cieľmi, pripravovať pravidelné reporty, manažovať tím a mnoho ďalšieho, nehľadiac na nevyspytateľný charakter niektorých z výskumov. Takáto záťaž môže už dosť vyťaženým pracovníkom, ktorí často práci obetujú aj svoj voľný čas a víkendy, narúšať nielen ich osobný život, ale predstavovať aj dôvod, prečo sa radšej zamestnajú v súkromnom sektore.
Pre tých, ktorým sa podarí získať stálu pozíciu na univerzite alebo vo výskumnej inštitúcii, sa tento kolobeh vôbec nekončí. Aj keď má človek so stálou pozíciou možnosť venovať sa ľubovoľnému výskumu, v skutočnosti je stále viazaný na externé financie. Príkladom môže byť prístup k technológiám a prístrojom na realizáciu experimentov alebo účasť na vedeckých konferenciách a sympóziách, ktoré sú podstatné pre prezentáciu výskumu, nadväzovanie kontaktov, získavanie spätnej väzby a sledovanie najnovších pokrokov v danej oblasti.
A ak chcete svoju prácu publikovať v open access časopise, teda v časopise s voľným prístupom pre všetkých, bude vás to ako autora stáť nemalý peniaz. Keďže váš zamestnávateľ žiaden z týchto vzniknutých nákladov kľúčových pre vašu prácu nezaplatí, pričom o platení z vlastného vrecka sa pri momentálnom ohodnotení akademických a výskumných pracovníkov nemôžeme baviť, ocitáte sa zas a znova napospas grantom.
Kvalita a dôveryhodnosť vedy klesá
Závislosť na získavaní grantov neodvratne vedie v hyperkonkurenčnom prostredí k neetickým praktikám, ktoré podrývajú celú podstatu toho, prečo sa veda vôbec robí. Platí tu totiž pravidlo:
„Ak práca, ktorú navrhujete vykonať, nemá prakticky istotu úspechu, nebude financovaná.“
Roger Kornberg, nositeľ Nobelovej ceny
Vo vede je každý poctivý výsledok hodnotný, nehľadiac na to, či bol pozitívny, negatívny, či dokonca neúspešný. Pre zaujatie investora a získanie financií existuje však iba jediný plauzibilný výsledok, a to profitovateľný. Vďaka tomu môžeme pozorovať, ako sa vo všetkých vedeckých disciplínach stáva čoraz častejším používanie neobjektívnych dát, neštandardných a ťažko reprodukovateľných postupov a v neposlednom rade prikrášľovanie získaných výsledkov. Podľa prieskumu z roku 2009 až 34 % z nich sa vedome týchto praktík dopustilo priamo v reakcii na tlak zo strany poskytovateľa grantu. Nielen táto, ale aj mnohé iné skutočnosti podkopávajú vierohodnosť akademickej a vedeckej obce.
Veda nástrojom pokroku
S klesajúcimi investíciami od štátu neustále stúpa záujem o granty, s čím priamo úmerne stúpa aj súperenie o ich získanie. Aj keď je momentálnym trendom v krajinách EÚ navyšovanie investícií do výskumu a vývoja, Slovensko oproti roku 2012, keď výška alokovaného rozpočtu predstavovala 0,4 % HDP, v roku 2022 znížilo tento objem na 0,35 %. Nakoniec aj na eurofondy, propagované ako dôležitý zdroj financovania pre rozvoj na Slovensku, sa môžeme pri ich dlhodobo chabom čerpaní a pochybnom prerozdeľovaní spoliehať len ťažko. Čo s tým? Akademická a vedecká obec sa snažia riešiť tento problém krokmi, ako sú napríklad podpora open access, open data alebo peer review nezaujatej strany. Tie však dokážu len čiastočne kompenzovať ničivé následky samotného systému, ktoré sa stávajú už dlhšiu dobu neprehliadnuteľnými. Len úplným odstránením systému vykorisťovania a budovaním socialistickej spoločnosti môžeme raz a navždy dosiahnuť stav, keď veda nebude otrokom kapitálu a kapitalistov, ale nástrojom pokroku pre nás všetkých!
.
.
Filip Štempel, FĽM Východ
.
Zdroje:
https://jacobin.com/2018/07/capitalism-science-research-academia-funding-publishing
Woolston, C. (2020). Postdoc survey reveals disenchantment with working life. Nature, 587(7834), 505–508.
Edwards, M. A., & Roy, S. (2017). Academic Research in the 21st Century: Maintaining Scientific Integrity in a Climate of Perverse Incentives and Hypercompetition. Environmental Engineering Science, 34(1), 51-61. https://doi.org/10.1089/ees.2016.0223
