aneb prázdne liberálne sľuby a realita úrovne slovenského školstva v ochrane sexuálnych a rodových menšín
Z vlastnej skúsenosti
Vysoké školy sa u nás pýšia svojimi protidiskriminačnými predpismi a vyhláseniami o tom, ako má každý bez rozdielu rovnaké práva a je chránený pred diskrimináciou každého typu. Aká je realita prístupu k LGBT študentom? Bez menovania presnej inštitúcie vám poviem svoje skúsenosti ako transrodovej osoby, na ktorú štát tak trocha zabudol.
Ja a mnohí ďalší ľudia, ktorých poznám, sú otvorene trans a sú kompletne začlenení v spoločnosti až na fakt, že so svojím preferovaným pohlavím, avšak bez hormónov a operácií, nemáme žiadnu skutočnú ochranu. Nie sme totiž dostatočne trans pre zákony a kapitalisticko-liberálny systém.
Čo ľudia, ktorí sú nebinárni? Pred nebinárnymi osobami zákon zatvára oči, aby príliš nešiel proti statusu quo. Aj tie najviac liberálne strany ignorujú existenciu nebinárnych ľudí a nič pre zlepšenie ich situácie nerobia.
Ja mám to „šťastie“, že som trans žena, a teda viac pasujem do idey binárneho sveta. Avšak ako osoba, ktorá získa k hormónom prístup ešte len na konci roka, za predpokladu, že legislatíva nepôjde proti nám. Z legálneho hľadiska som teda stále muž a moje už skoro dvojročné návštevy sexuológa kvôli dysfórii sú vlastne len z nudy a irelevantné.
Homofóbne útoky v čase slobody slova
Profesori používajú, aké meno chcú, poniektorí to preferované, ktoré používam pravidelne aj pri podpisovaní. Nájdu sa aj takí, ktorí namiesto toho používajú nielen deadname, ale aj vtípky typu „ten Fero, Jožo alebo jak sa chce volať“. Samozrejme, žiadne dôsledky nemôžu byť vyvodené, pretože z pohľadu zákona to nie je diskriminácia a ja nie som tou, za akú sa pokladám, dokiaľ mi na to štát nedá potvrdenie. Keby som bola lesbou, ktorá by bola cis, podobné útoky na moju sexualitu by som už riešiť mohla, teda aspoň teoreticky.
Stal sa jeden incident, keď môj spolužiak odmietol so mnou pracovať na základe toho, že je homofób, síce o tom v škole otvorene nehovorí. Môj vyučujúci to rieši cez vedenie, zatiaľ čo profesor, ktorý to započul, mi po skúške povedal, že by sme to nemali riešiť, pretože máme slobodu slova a študent na mňa predsa priamo nenadával ani ma nenapadol. To, že tento spolužiak mal na začiatku nášho štúdia na zápisníku Banderu, známeho kolaboranta s nacistickým Nemeckom, už zjavne nikoho netrápi. Podporovanie diskriminácie aj na tej najnižšej úrovni nie je v poriadku.
Ochrana nebinárnych ľudí v nedohľadne
V prípade stredných škôl je situácia ešte horšia a ich protidiskriminačné predpisy ignorujú všetko, čo nie je priamy útok, a to len medzi žiakmi. Homofóbne správanie vyučujúcich je úplne bežný jav na všetkých školách, na východe Slovenska menovite.
„Vtípky“ o gejoch nie sú výnimkou, a keď je niekto otvorene LGBT, tak sa toto útočné správanie len hromadí a ani nemiestne otázky spolužiakov nie sú žiadnym spôsobom riešené. Toto prostredie neprospieva zdravému vývinu nikomu z nás. Keď takéto problémy zažíva osoba, ktorá je transrodová, ale stále binárna, ako dlho bude trvať, než začne štát riešiť aj práva a ochranu nebinárnych ľudí? Odpoveď je jasná, až keď z toho bude profit. Politický alebo finančný. Keď už ide niekto proti norme, tak nech sú z toho peniaze.
Úroveň školstva je nedostatočná, osnovy zastaralé a prístup k menšinám ešte horší. Zmena musí prísť od ľudí zdola. Musíme sa mobilizovať proti nenávisti, nie ako liberáli len cez zákony, ktoré plátajú najväčšie diery, ale pravidelnú priamu akciu. Vzdelávanie ľudí ohľadom tejto tematiky a požadovanie skutočných riešení na každom stupni vzdelávacej a zdravotníckej politiky. Musíme žiadať rovné práva pre všetkých súdruhov. LGBT komunita sa musí prestať chcieť zapáčiť a zapredať a musíme spolu ísť proti útlaku ruka v ruke s cis allies.
.
.
Yuki Demko, členka FĽM Východ
