“Kapitalizmus speje ku krachu.”

Imperializmus:

najvyššie štádium kapitalizmu

Vladimir Ilič Lenin

O texte

Kapitalizmus – to je voľný trh a súťaž medzi podnikmi. To nás učia na stredných školách, to sa dozvedáme z médií. Lenže táto poučka prestávala platiť už za Marxa. 50 rokov po Marxovi sa kapitalizmus definitívne zmenil z priemyslového na niečo úplne iné. Aká je podstata tohto nového štádia kapitalizmu? O tom sa viedli živé debaty, do ktorých práve Lenin priniesol uspokojivú a hlavne vedecky správnu odpoveď.

V práci Imperializmus – najvyššie štádium kapitalizmu Lenin pomocou dát dokumentuje monopolizáciu v priemysle, ale aj bankovníctve a odhaľuje zákulisné a pofidérne praktiky, ktoré tento vývoj sprevádzajú. Lenin odchádza k záveru, že súčasný kapitalizmus zákonite vedie ku kolonializmu a k dobyvačným vojnám.

Lenin Imperializmus dopísal v roku 1916 – dva roky od vypuknutia imperialistickej Prvej svetovej vojny. Leninova práca ponúka veľmi dobrú analýzu, ktorú sa oplatí čítať aj v dnešnej dobe, keď stojíme na prahu tretieho svetového imperiálneho konfliktu.

Imperializmus v českom jazyku nájdete v Knižnici Socialistickej akadémie v PDF tu.
Na tejto stránke nájdete otázky (a odpovede), na ktoré sa oplatí upriamiť pozornosť pri čítaní jednotlivých kapitol. Snažili sme sa vybrať otázky, ktoré sú dôležité pre pochopenie hlavných myšlienok, ale zároveň aj také, ktoré sú relevantné pre nás dnes.

Sprievodcov k ďalším textom marxistickej klasiky nájdete tu.

Sprievodca textom

Predslov k prekladu

Poznaj svojho nepriateľa. Pochopenie ekonomickej podstaty imperializmu je nevyhnutným predpokladom k správnemu vedeniu revolučného hnutia a úspešnému boju proletárov. Dielo vznikalo v čase 1. svetovej vojny, ktorá bola práve dôsledkom monopolistického štádia vývoja kapitalizmu.

Imperializmus sa za Marxa iba rodil, a pretože marxizmus primárne nepredpovedá, ale popisuje javy, Lenin aktualizoval marxistické myšlienky a jeho chápanie sveta.
Kapitalizmus vytvára plánovanú ekonomiku, dáva nám nástroje k tomu, aby sám seba poprel. Nedochádza k tomu ale spontánne – vo vrchole krízy sa kapitalizmus zachováva skrz fašizmus. Bez toho, aby bol socializmus globálne dominantnou formou, úpadok kapitalizmu prináša pre svet viac problémov než príležitostí. Rovnaký princíp platí na lokálnej úrovni.

Predslov

Infraštruktúra (v súčasnosti IT infraštruktúra) je materiálnou podmienkou vývoja kapitalizmu, pretože sprístupňuje svetový obchod, otvára dvere finančnej oligarchii do krajín s lacnou pracovnou silou a nerastným bohatstvom a tak rozvíja (neo)koloniálny útlak a zvyšuje koncentráciu kapitálu v rukách imperialistických mocností.

Ideologicky boli napr. železnice používané ako dôkaz “civilizujúcej” misie Británie v Indii, čím sa zakrývala (a dodnes zakrýva) imperialistický pôvod a vykorisťujúce dopady železníc v Indii.

Pracujúca trieda sa delí na dve hlavné skupiny, a to maloburžoázny (aristokratický) a pravý proletariát. Malovýrobcovia a pracujúci žijúci v maloburžoáznych životných podmienkach podľahli sociálšovinizmu a oportunizmu, alebo sa reakčne dovoláva voľnej konkurencie na trhu. Robotnícka aristokracia je sociálnou oporou buržoázie, lebo podľahla kapitalistickej ideológii.

I. Koncentrácia výroby a monopoly

Nižšie štádium kapitalizmu, „slobodný“ voľný obchod plodí koncentráciu výroby, kapitálu a vytváranie monopolistických podnikateľských zväzov, kartelov, syndikátov a trustov. Pre rozvoj imperializmu je prednejší zisk plynúci z produktivity, nie z počtu pracujúcich.

Kombinované mamutie podniky zaisťujú stabilnejšiu mieru zisku znižovaním nákladov a monopolizáciu technologických patentov, a tým aj dosahovanie mimoriadneho zisku. Počas hospodárskej depresie sú „čisté“ podniky z konkurenčného boja vyradené, pretože sa nedokážu udržať pri vysokých cenách surovín s nízkymi cenami hotových výrobkov. Dochádza k dohodám i predátorským vzťahom, súťaži – ziskom podmienená “sebeckosť” monopolu môže ku kríze viesť alebo ju zhoršiť.
„Vo svojom imperialistickom štádiu sa kapitalizmus približuje až k najvšestrannejšiemu zospoločenšteniu výroby a vťahuje prakticky kapitalistov proti ich vôli a bez ich vedomia do akéhosi nového spoločenského poriadku, ktorý tvorí prechod od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu.“ (s. 12) – ide však o tendnciu, monopoly môžu byť rozbité ekonomicky či politicky, no k monopolom bude ekonomika spieť prirodzene.
Príkladom je Veľká Británia. Koncentrácia viedla k veľkým kapitálovým investíciám do každého podniku, čo sťažilo podmienky na zakladanie nových. Každý nový podnik, aby sa vyrovnal monopolistickým zväzom, musel vyrábať prebytok výrobkov, čoho dôsledkom pri zníženom dopyte bolo stlačenie cien na nevýhodnú úroveň. Zároveň, k monopolizácii došlo v protekcionistickom Nemecku i voľnotržnom Anglicku, i keď konkrétne formy sa aspoň spočiatku mohli líšiť – ide o dôkaz tendencie k monopolizácii.
Poklesom cien a zníženým dopytom počas krízy v roku 1900 trpeli nekombinované podniky. Vďaka technologickej úrovni, naopak, viedla kríza k silnejšej koncentrácii v priemysle než počas krízy r. 1873. Kartely sa stali jedným z pilierov hospodárskeho života, kapitalizmus sa premenil na imperializmus. Monopoly spomaľujú či obmedzujú technologický pokrok skrz privatizáciu ľudského poznania. Z nových objavov sa tiež neprofituje tak ako z plánovaného zastarávania produktov.
Príklad zo súčasnosti: Na svete sú dva monopoly na výrobu RAM, ktoré sa vzájomne dohodli na cenách. Keď sa objavila nová firma, zámerne znížili ceny produktov, čím sa okamžite zbavili konkurencie. Vyvolávanie paniky má podobnú funkciu. Potenciál majú čínske firmy, ktoré sú chránené štátnou ekonomikou, a preto kvôli dumpingovej politike neskrachujú.
Ďalšie otázky
  • Aký význam má pre monopolizáciu, politiku a vzájomný vzťah medzi podnikmi finančná kríza?

II. Banky a ich nová úloha

Sieť, centralizácia vzniká tak, že lokálne uzavreté hospodárske jednotky sa podriaďujú jednému centru. Okrem „pohlcovaniu“ malých podnikov dochádza aj k „pričleňovaniu“ skrz získavanie akciových podielov.
Banky sa zo sprostredkovateľov premenili na monopolistov, disponujúcich nielen takmer celým peňažným kapitálom všetkých kapitalistov, ale aj väčšinou výrobných prostriedkov a surovinových zdrojov. Monopolisti si podriaďujú obchodné a priemyselné operácie celej kapitalistickej spoločnosti, pretože pomocou bankového spojenia a finančných operácií poznajú stav obchodu jednotlivých kapitalistov, kontrolujú ho a ovplyvňujú, určujú rentabilitu ich podnikania. Banky urýchľujú proces koncentrácie kapitálu.
Závislosť veľkého priemyslu na bankách narastá ich koncentráciou do bankových koncernov, ktoré zužujú okruh inštitúcií, od ktorých možno žiadať úver. Zároveň dochádza k zrastaniu bankového a priemyselného kapitálu.

Rozdeľovanie výrobných prostriedkov nie je spoločenské, ale súkromné, pretože sa riadi záujmami veľkého – a predovšetkým najväčšieho, monopolistického – kapitálu.

Otázkou súčasnosti je, aký vplyv budú mať/majú spoločnosti Google či Meta, resp. IT infraštruktúra, disponujúca množstvom informácií o fyzických i právnych subjektoch, na ekonomický trh a spoločnosť globálne.
Personálne únie bánk splývajú s najväčšími priemyselnými a obchodnými podnikmi prostredníctvom vlastníctva akcií a členstva bankových riaditeľov v správnych radách podnikov a naopak. Táto personálna únia sa dopĺňa o personálnu úniu medzi oboma druhmi týchto spoločností a vládou. Dochádza k prerastaniu bánk do inštitúcií „univerzálneho charakteru“. Účelom je maximalizácia zisku.
Ďalšie otázky
  • Existujú aj v súčasnosti príklady tohto javu?
  • Prečo nedokáže menší priemyselný kapitál konkurovať veľkokapitálu v kontexte finančného kapitálu? Aký je vzťah medzi priemyselným veľkokapitálom a bankami?
  • S príhľadom na novú úlohu bánk v ekonomike, prečo je imperializmus špecifickým novým štádiom kapitalizmu?

III. Finančný kapitál a finančná oligarchia

Finančným kapitálom disponujú banky a používa ho priemysel. Jeho hlavnú účel je investícia do podnikov, kdežto priemyselný kapitál primárne investuje do výroby.
Vedenie kontroluje materskú spoločnosť a tá spoločnosti na nej závislé, tzv. dcérske. K ovládaniu akciovej spoločnosti tak postačuje podielové vlastníctvo iba 40 % akcií, pričom drobní akcionári nemajú možnosť zúčastniť sa valných zhromaždení, sú im zatajované skutočnosti o riskantných podnikoch, a preto nemôžu predať svoje akcie včas. Inou bilančnou ekvilibristikou je rozdelenie jednotného podniku do niekoľkých častí vytvorením alebo pripojením dcérskych spoločností, čím sa bilancia stáva nerozlúštiteľnou. Takouto „demokratizáciou kapitálu“ sa iba posilňuje moc finančnej oligarchie.

Monopol bánk splýva s monopolom pozemkovej renty a dopravných prostriedkov, pretože vzostup cien pozemkov, možnosť výhodne ich predať na parcely atď. závisí od rozvinutej infraštruktúry v danej oblasti. Keď sa mal v roku 1914 v Berlíne zakladať dopravný trast, časopis Die Bank písal o tom, že za ním stoja banky, ktoré môžu nimi monopolizované dopravné spoje kedykoľvek podriadiť záujmom svojho obchodu s pozemkami.
„Finančný kapitál (…) zhrabuje zo zakladateľskej činnosti, z emisie cenných papierov, zo štátnych pôžičiek atď. nesmierne a stále vzrastajúce zisky, upevňuje mocenské pozície finančnej oligarchie a ukladá spoločnosti daň v prospech monopolistov.“ (s. 27)

Finančnému kapitálu je ale v zásade jedno, akú činnosť podniky, ktoré vlastnia, vykonávajú atp., existujú “nad” priemyslom, paralelne s ním, prakticky nezávisle. Dôkazom sú finančné špekulácie.
Pred 1. svetovou vojnou patrili medzi štyri najbohatšie kapitalistické zeme (s cennými papiermi za 100 – 150 mld. frankov) Anglicko, Spojené štáty, Francúzsko a Nemecko. V súčasnosti je to už len USA a regionálnym vazalom je EÚ.

IV. Vývoz kapitálu

Kapitalizmus „prezrel“, vo vyspelých zemiach vznikol nesmierny nadbytok kapitálu a pre „ziskové“ umiestnenie nemá dostatočné pole pôsobnosti. V “zaostalých” krajinách sa obyčajne „dosahuje veľkých ziskov, pretože kapitálu je tam málo, pôda je pomerne lacná, mzdy nízke a suroviny lacné“ (s. 32).
Už v druhej pol. 19. storočia sa stalo Anglicko po zavedení voľného trhu kapitalistickou zemou a ašpirovala na „dielňu sveta“, dodávateľku výrobkov do všetkých zemí výmenou za suroviny. Popri anglickom koloniálnom imperializme Francúzi založili svoj kapitál na úžerníckom systéme štátnych pôžičiek a Nemecko vyspelo za hradbou „ochranných“ ciel. Je možné, že podobnú stratégiu by mohla zvoliť aj ľudovodemokratická krajina.
Ďalšie otázky
  • Prečo dochádza k vývozu kapitálu do krajín Globálneho juhu – imperiálnej periférie?

V. Rozdelenie sveta medzi kapitalistov

„Kapitalizmus vytvoril už dávno svetový trh a úmerne tomu, ako vzrastal vývoz kapitálu a ako boli všestranne rozširované zahraničné i koloniálne styky a „sféry vplyvu“ najväčších monopolistických zväzov, všetko „prirodzene“ spelo k dohode medzi týmito zväzmi v celosvetovom rozsahu a k vytváraniu medzinárodných kartelov.“ (s. 35)

„Pretože za kapitalizmu nie je mysliteľné, aby sa sféry vplyvu, záujmy, kolónie apod. rozdeľovali inak než podľa sily účastníkov delenia, podľa celkovej sily hospodárskej, finančnej, vojenskej atď.“ (s. 62) Pomer síl medzi imperialistickými štátmi sa mení a vyvíja sa nerovnomerne.

V roku 1907 nemecký monopolný elektrotechnický trast (AEG) uzavrel s americkým (GEC) dohodu o rozdelení svetového trhu. Konkurencia tým bola dočasne odstránená, ale boj o hospodársky priestor sa nekončí.

„Forma boja sa môže meniť a ustavične sa mení z rôznych, pomerne špecifických a dočasných príčin, avšak podstata boja, jeho triedny obsah sa nemôže zmeniť, kým existujú triedy.“ (s. 39)

Ďalšie otázky
  • Prečo je deľba sveta na sféry vplyvu v záujme vládnucej triedy, aj keď buržoázia toho-ktorého štátu môže byť dočasne v podriadenom vzťahu voči hegemónovi?
  • Čo to znamená pre socialistické hnutie v kontexte podpory štátnej politiky?

VI. Rozdelenie sveta medzi veľmoci

Horúčka koloniálnych výbojov je charakteristickým rysom konca 19. st. „(…) prechod kapitalizmu k štádiu monopolistického kapitalizmu, k finančnému kapitálu, je spojený s vyostrením boja o rozdelenie sveta.“ (s. 41) Zosilnená expanzia európskych štátov definitívne rozdelila svet a od začiatku 20. storočia môžeme hovoriť iba o znovurozdeľovaní.


Okrem nerastného bohatstva, pôdy a zbavenia súpera akejkoľvek možnosti konkurencie sa finančný kapitál snaží získať čo najrozsiahlejšie územia, pretože počíta s potenciálnymi budúcimi ziskami.

Lenin popisuje „polokoloniálne“ štáty, ktoré považuje za príklad prechodnej formy kolonializmu. Dnes sa používa termín neokolonializmus, ktorý zahŕňa „najrôznejšie formy závislých zemí, zeme politicky formálne samostatné, v skutočnosti však spútané sieťami finančnej a diplomatickej závislosti“ (s. 44).


Súčasným fenoménom je neviditeľná ruka trhu, ktorý ovládajú monopolistické globálne mocnosti. Financializácia kolonializmu je nepostihnuteľný jav práve pre jeho nenápadnosť. Napr. finančná nadradenosť Francúzska – dnes možno hovoriť o eurozóne – je nad Západnou Afrikou, celou oblasťou jedného svetadielu, absolútna.


Kanada je zasa príkladom vnútorného imperializmu. Dodnes je projektom osídľovania a kolonializmu, kde európski kolonizátori priamo utláčajú pôvodné obyvateľstvo a jeho územie je dennodenne napádané pre nerastné zdroje bohatstva. Uplatňuje sa vykorisťovanie na vlastnom území voči určitej skupine v štáte.

VII. Imperializmus ako zvláštne štádium kapitalizmu

„Monopol je priamym protikladom voľnej konkurencie, avšak voľná konkurencia sa pred našimi zrakmi začala premieňať na monopol, pretože vytvárala veľkovýrobu, vytláčala malovýrobu, nahradzovala veľké podniky ešte väčšími, stupňovala koncentráciu výroby a kapitálu (…). Zároveň však monopoly (…) konkurenciu neodstraňujú, ale existujú nad ňou a vedľa nej, čím vyvolávajú mimoriadne ostré a príkre rozpory, trenice a konflikty.“ (s. 46)

  1. koncentrácia výroby a kapitálu, ktorá dosiahla tak vysoký stupeň, že vytvorila monopoly s rozhodujúcou úlohou v hospodárskom živote;
  2. splynutie bankového kapitálu s priemyslovým a vznik finančnej oligarchie;
  3. vývoz kapitálu na rozdiel od vývozu tovaru naberá na význame;
  4. vznikajú medzinárodné monopolistické zväzy kapitalistov, ktoré si rozdeľujú svet;
  5. teritoriálne rozdelenie sveta medzi najväčšie kapitalistické mocnosti je ukončené.
Kautský odtrháva politiku imperializmu od jeho ekonomiky, akoby existovala aj iná možnosť buržoáznej politiky, uskutočniteľná na rovnakom základe finančného kapitálu. Lenin ponúka širokú škálu príkladov, ktoré takúto hypotézu vyvracajú.

Čo sa týka ČĽR, ak je kapitalistická, nevyhnutne dôjde k imperiálnemu štádiu. Ak však prijmeme tézu, že je Čína socialistický štát (v ekonomicky podobnej pozícii ako kedysi ZSSR), môže to byť zárodkom novej svetovej ekonomiky, kde globálne vzťahy stratia svoj imperiálny charakter. Znamená to, že monopoly v ekonomike sú zlučiteľné s nemonopolistickým, nenásilným, nevýbojným postupom v politike? Je teritoriálne rozdelenie sveta kompatibilné s neimperialistickou politikou?
Kautský predpokladá fázu ultraimperializmu, keď spojením imperialistov celého sveta prestanú vojny a nastane fáza spoločného vykorisťovania sveta medzinárodne spojeným finančným kapitálom. To by znamenalo, že nadvláda finančného kapitálu oslabuje nerovnomernosti a rozpory vo vnútri svetového hospodárstva. Na historických príkladoch však vidíme, že nepomer medzi rozvojom výrobných síl a akumuláciou kapitálu na jednej strane a medzi rozdelením kolónií a sférami vplyvu na druhej strane nemohol byť odstránený inak než vojnou. A boj medzi svetovými imperialistami sa zostruje aj dnes.
Ďalšie otázky
  • Aký význam má správne chápanie imperializmu pre stratégiu nášho hnutia?

VIII. Parazitizmus a zahnívanie kapitalizmu

Dochádza k deindustrializácii (Rust Belt, sever Anglicka), priemyselná výroba je presunutá do rozvojových krajín, od ktorých mocné štáty “berú rentu”, sústreďujú sa na služby, dochádza k určitému spohodlneniu más.

Ak pracujúca trieda štátov imperiálneho jadra žije z kapitálu z imperiálnej periférie, aký má záujem na tom, aby niečo zmenila? Najväčší potenciál revolučnej činnosti tkvie v krajinách, ktoré nepozostávajú z “rentiérov”. To si v 70. – 80. rokoch uvedomovala aj skupina Blekingegade Gang (členom bol aj Torkil Lauesen), ktorá ukradnuté peniaze z bánk posielala Palestínčanom namiesto toho, aby sa snažili o revolúciu v západoeurópskom Dánsku.
Ďalšie otázky
  • Aký význam má táto analýza na revolučnú stratégiu?

IX. Kritika imperializmu

&

X. Miesto imperializmu v dejinách

  • Čo má Lenin na mysli, keď hovorí, že buržoázni ekonómovia pre stromy nevidia les?
Návrat hore