“Príjemnejšie a užitočnejšie je “skúsenosti revolúcie” prežívať než o nich písať”

Štát a revolúcia

Vladimir Ilič Lenin

O texte

Socializmus je keď štát a čím viac štát tým viac socializmus. Aspoň tak o marxizme hovorí jeho pravicová karikatúra. Lenže čo ak má marxizmus k štátu úplne opačný postoj?  V jeho pravdepodobne najvýznamnejšom texte Štát a revolúcia Lenin odpovedá na otázky ako „Čo je štát a komu slúži? Aká je jeho úloha pred, počas a po revolúcii? Môžeme štát odstrániť z noci na deň?“ ale aj „Čo je hierarchia a je socializmus autoritársky?“. Na tieto otázky odpovedá takmer výlučne Marxovými a Engelsovými slovami, čím dokazuje priamu nadväznosť svojich myšlienok na týchto dvoch velikánov socialistického hnutia.

Lenin Štát a revolúciu dopísal v predvečer Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, v auguste 1917, 3 roky od začatia prebiehajúcej Prvej svetovej vojny. Nikdy nebola otázka toho, ako sa socialistické organizácie majú postaviť k vojne a štátom tak aktuálna.

Odpovede, ktoré Lenin ponúkol sú však aktuálne aj dnes. Ba čo viac, aj vďaka Leninovej teórii máme dnes to, čo on nie – praktické skúsenosti so socializmom. Našou úlohou je preto poučiť sa z týchto skúseností a uplatniť ich v budúcnosti.

Štát a revolúciu v slovenskom jazyku nájdete v Knižnici Socialistickej akadémie v PDF tu.
Na tejto stránke nájdete otázky (a odpovede), na ktoré sa oplatí upriamiť pozornosť pri čítaní jednotlivých kapitol. Snažili sme sa vybrať otázky, ktoré sú dôležité pre pochopenie hlavných myšlienok, ale zároveň aj také, ktoré sú relevantné pre nás dnes.

Sprievodcov k ďalším textom marxistickej klasiky nájdete tu.

Sprievodca textom

Predslov

Prvá svetová vojna natoľko zhoršila podmienky pracujúcej triedy, že sa očakával masový odpor v podobe proletárskej revolúcie, a preto považoval za dôležité analyzovať, čo je štát. Druhým dôvodom bol rozmáhajúci sa sociálšovinizmus a oportunizmus eserov a menševikov v ruskom parlamente, ako aj sociálnych demokratov v Nemecku a ich dezinterpretácia marxizmu.

I. Triedna spoločnosť a štát

„Podľa Marxa je štát orgánom triedneho panstva, orgánom utláčania triedy triedou, je utvorením „poriadku“, ktorý uzákoňuje a upevňuje tento útlak tým, že zmierňuje zrážku tried.“ (s. 4)

Štát vzniká tam, kde vznikajú vzájomne nezlučiteľné záujmy tried – štát presadzuje záujmy dominantnej triedy, alebo tento rozpor moderuje v jej prospech.
Verejná moc stojaca nad spoločnosťou, osobitné oddiely ozbrojených ľudí, ktoré sú hlavnými nástrojmi štátnej moci.
Ani po vzniku demokratickej republiky v Rusku, „v medových týždňoch manželstva „socialistov“ eserov a menševikov s buržoáziou“ sa privilegované postavenie úradníkov nezmenilo. I keď často zlé, no stále privilegované postavenie úradníctva aj na súčasnom Slovensku vychádza z absencie demokratickej kontroly nad štátnym aparátom a odvolateľnosti skrz demokratické nástroje.
Buržoázny štát sa za socialistickej revolúcie (ktorá je dlhodobým procesom trvajúcim aj po prevzatí moci pracujúcou triedou) odstraňuje a mení sa na osobitnú moc „na potláčanie buržoázie proletariátom (diktatúrou proletariátu)“. (s. 9)

Marx: „(…) táto diktatúra sama je iba prechodom k odstráneniu akýchkoľvek tried a k spoločnosti bez tried.“ (s. 16)

Prax zo ZSSR a iné krajiny reálne existujúceho socializmus ukazuje, že štruktúry spoločenskej kontroly sa upevňujú priamoúmerne so zhoršujúcimi sa materiálnymi podmienkami (vojna, sabotáž, demografia) a do veľkej miery súvisia s ideologickou vyspelosťou predvoja a demokratickosti jeho štruktúr.
„Ak je štát produktom nezmieriteľnosti triednych protirečení, ak je mocou, ktorá stojí nad spoločnosťou a „čoraz viacej sa spoločnosti odcudzuje“, je jasné, že oslobodenie utláčanej triedy je nemožné nielen bez násilnej revolúcie, ale aj bez odstránenia aparátu štátnej moci.“ (s. 4)

„Buržoázny štát môže „odstrániť“ iba revolúcia. Štát vôbec, t. j. najúplnejšia demokracia, môže iba „odumrieť“.“ (s. 9)

Engels: „(…) násilie je nástrojom, ktorým si spoločenské hnutie prebíja cestu a láme skamenelé, odumierajúce politické formy.“ (s. 10) „(Engels) Priznáva, že v štátoch s republikou alebo s veľmi veľkou slobodou „možno si predstaviť“ (iba „predstaviť“!) pokojný vývin k socializmu.“ (s. 33)

Ide o schopnosť použiť násilie, o hrozbu násilia, nie nevyhnutnosť použiť ju.
Ďalšie otázky
  • Čo by sa stalo, ak by bol zničený bez náhrady?
  • Čím možno nahradiť buržoázny štát?
  • Ako je štát informovaný ekonomickým systémom?

II. Skúsenosti rokov 1848 – 1851

Marx a Engels píšu v Komunistickom manifeste o skrytej občianskej vojne, ktorá prepuká v otvorenú revolúciu a „proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo“. (s. 11)


Proletariát využije prostriedky štátu na to, aby kapitál buržoázie a všetky výrobné nástroje sústredil vo svojich rukách a rozmnožil produktívne sily. Revolučné masy však potrebujú konkrétne požiadavky a koordinovaný postup – bez predvoja sa ani tie najmasovejšie nepokoje nezmenia na revolúciu (viď napr. Francúzsko v súčasnosti)

Proletársky štát slúži potlačeniu a úplnému odstráneniu vykorisťovateľskej triedy „v záujme ohromnej väčšiny ľudu proti nepatrnej [ale existujúcej] menšine súčasných otrokárov, t. j. statkárov a kapitalistov“. (s. 12)


„Vychovávajúc robotnícku stranu, vychováva marxizmus avantgardu proletariátu, ktorá je schopná uchopiť moc a viesť všetok ľud k socializmu, usmerňovať a organizovať nové zriadenie, byť učiteľkou, vedúcou a vodkyňou všetkých pracujúcich a vykorisťovaných pri budovaní svojho spoločenského života bez buržoázie a proti buržoázii.“ (s. 12)


Vidno na príklade ZSSR, Vietnamu, Číny, že v rámci revolučného štátu existujú nielen antikomunistické prúdy a reakčné triedy, ale aj v rámci samotného predvoja existujú prúdy, ktoré revolúciu môžu zdeformovať. I keď nie každá zdanlivá deformácia revolúcie je skutočnou deformáciou – vždy treba prihliadať na objektívny historický kontext.

Z histórie vzor Parížskej komúny vo Francúzsku, Sovietskeho zväzu, dnešnej Severnej Kórey, Číny, Vietnamu či Kuby.

III. Skúsenosti Parížskej komúny

Hoci Marx na jeseň 1870 vystríhal parížskych robotníkov pred pokusom zvrhnúť vládu, v marci 1871 po povstaní proletársku revolúciu vítal s nadšením. Rovnako autori Komunistického manifestu v poslednom spoločnom predslove v júni 1872 uznali, že je manifest miestami zastaraný a odkazujú na Komúnu, ktorá „dokázala, že robotnícka trieda nemôže jednoducho prevziať hotový štátny aparát a uviesť ho do chodu pre svoje vlastné ciele“. (s. 17)


Na Leninových spisoch Štát a revolúcia, Imperializmus, možno vidieť, ako boli Marxove metódy použité na adaptovanie, resp. spresnenie a aktualizovanie teórie na nové podmienky, ktoré za Marxa ešte neboli plne rozvinuté. Tiež v Sovietskom zväze predovšetkým, ale aj v ostatných socialistických krajinách bol marxizmus ďalej rozvíjaný a dopĺňaný o nové skúsenosti a poznatky. V súčasnosti je vrcholným predstaviteľom tohto procesu Socializmus s čínskymi črtami, resp. “Marxizmus-leninizmus, Maove myšlienky, Deng Xiaopingovu teóriu, Vedecké chápanie rozvoja, Tri reprezentácie a Xi Jinpingove myšlienky”.

Marx pri požiadavke „rozbiť byrokraticko-vojenský štátny stroj“ vylučoval Anglicko, ktoré ešte v roku 1871, keď o tom písal v liste Kugelmanovi, bolo „vzorom krajiny rýdzo kapitalistickej, ale bez militarizmu a v značnej miere bez byrokracie“.

Lenin hovorí: „Teraz, roku 1917, v období prvej veľkej imperialistickej vojny (…) Anglicko a Amerika (…) úplne sa zrútili do celoeurópskeho špinavého, krvavého bahna byrokraticko-vojenských ustanovizní, ktoré si všetko podriaďujú a všetko potláčajú. Teraz je aj v Anglicku a v Amerike „predpokladom každej ozajstne ľudovej revolúcie“ rozbiť, rozbúrať „hotový štátny stroj“.“ (s. 18)
Parížska komúna zrušila stále vojsko a nahradila ho ozbrojeným ľudom. Polícia bola zbavená politických funkcií a stala sa zodpovedným a hocikedy zosaditeľným orgánom Komúny. Opatrenia Komúny odstránili privilegované postavenie úradníkov zrušením všetkých peňažných výhod úradníctva, znížením platov na úroveň robotníckej mzdy a úplnou voliteľnosťou a zosaditeľnosťou všetkých úradných osôb.

„Práve tu môžeme pozorovať jeden z prípadov „premeny kvantity na kvalitu“: demokracia (…) premieňa sa z buržoáznej demokracie na proletársku demokraciu.“ (s. 20)

V 1948 to bola kombinácia ozbrojených Ľudových milícií a slovenských partizánov, generálneho štrajku a politickým manévrom KSČ (ktorá mala v parlamente “len” 31%), ktorá ČSR doviedla k víťazstvu socializmu – bez potreby krviprelievania. V 1917 Veľká októbrová socialistická revolúcia sa zaobišla tiež bez jedinej obete, no Červená armáda bola mobilizovaná. Podobný postup nebol na Kube či v Číne možný. K revolúcii teda môže dôjsť bez ozbrojeného konfliktu, no mobilizácia silovej zložky pracujúcich je podmienkou a hlavnou poistkou úspechu, najmä vzhľadom na celosvetový imperialistický pokus o kontrarevolúciu v ZSSR, ktorý sa už bez obetí nezaobišiel.
„Komúna mala byť nie parlamentnou ustanovizňou, ale pracujúcou, súčasne zákonodarnou a výkonnou.“ (s. 22)

„Kapitalizmus zjednodušuje funkcie „štátnej“ správy, dovoľuje vylúčiť „prednostovanie“ a redukovať všetko na organizáciu proletárov (ako panujúcej triedy), ktorá najíma v mene celej spoločnosti „robotníkov, dozorcov, účtovníkov“. (s. 23)

„(…) urobíme zo štátnych úradníkov jednoduchých vykonávateľov našich príkazov, zodpovedných, zosaditeľných a skromne platených „dozorcov a účtovníkov“ (…) – to je naša proletárska úloha, s tým možno a treba začať pri uskutočňovaní proletárskej revolúcie.“ (s. 23 – 24)

„Nuž, ale ak sa proletariát a chudobné roľníctvo chopí štátnej moci, ak sa zorganizujú úplne slobodne v komúnach a zjednotia činnosť všetkých komún v úderoch na kapitál, v potlačení odporu kapitalistov, v odovzdaní súkromného vlastníctva železníc, fabrík, pôdy atď. celému národu, celej spoločnosti, nuž nebude to azda centralizmus? Nebude to najdôslednejší demokratický centralizmus? A pritom proletársky centralizmus?“ (s. 25)
Ďalšie otázky
  • Čo sa stalo v Komúne? Vznikla Komúna zachovaním existujúcich štruktúr a/alebo ich využitím?
  • Ako bola zabezpečená existencia Komúny?
  • Ako Komúna informovala model Sovietskeho zväzu?

IV. Engelsove doplňujúce vysvetlenia

Prvým aktom sociálnej revolúcie nemôže byť odstránenie autority, pretože samotná revolúcia používa autoritatívne prostriedky na presadenie a udržanie moci víťaznej masy – triedy – strany.


Engels: „(…) sociálna organizácia budúcnosti bude pripúšťať autoritu iba v tých medziach, ktoré nevyhnutne diktujú výrobné podmienky.“ (s. 29)

„Ak vraví Engels, že za demokratickej republiky „o nič menej“ ako za monarchie zostáva štát „strojom útlaku triedy triedou“, to naskrze neznamená, že by forma útlaku bola proletariátu ľahostajná, ako „učia“ niektorí anarchisti. Širšia, slobodnejšia, otvorenejšia forma triedneho boja a triedneho útlaku poskytuje proletariátu ohromné uľahčenie v boji za odstránenie tried vôbec.“ (s. 38)


Sloboda sa upevňuje určitou formou represie (porovnaj cárske Rusko a ZSSR). V kontexte ČSSR sa to prejavilo napríklad v dostupnosti základných komodít, ktoré sa vďaka represáliám voči buržoázii stali cenovo prístupnými širokej verejnosti. Nové ekonomické vzťahy dané politickým tlakom zdanlivo paradoxne rozväzujú ruky masám.


„V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých.“ (s. 42)


„Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je „štát“, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý „už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova“, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.“ (s. 49)


Naopak ale, historická skúsenosť dokazuje, že kým pred revolúciou rozširovanie politických slobôd uľahčuje boj za socializmus (bez cenzúry sa ľahšie žije revolučným združeniam), po revolúcii tieto slobody môžu presne opačne použiť kontrarevolučné skupiny. Miera obmedzení slobôd pre buržoáznu triedu a reakčné skupiny (napr. ultrakatolíci či fašisti) závisí od ich výtlaku, od zrelosti revolučného aparátu a od konkrétnej politickej stratégie.

Engels o Francúzsku: „preto bolo prvým prikázaním buržoázie, ktorá bola pri štátnom kormidle, odzbrojiť robotníkov. Preto vzniká – po každej revolúcii, vydobytej robotníkmi, nový boj, ktorý sa končí porážkou robotníkov.“ (s. 36)


V súčasnosti je na Slovensku vznik ozbrojenej proletárskej zložky nepravdepodobný, viď zlyhanie Slovenských brancov a ich snahy o vytvorenie pravicovej domobrany. Treba preto sledovať náklonnosť voči revolučným ideám v PZ a OSSR, ich materiálne podmienky a triedne postavenie v rámci štátneho aparátu. Tiež by sme mali v istej miere vítať snahy a sami snáď i presadzovať brannú výchovu na školách, keďže nám tým štát vie poskytnúť to, čo si sami zatiaľ zabezpečiť nedokážeme.

Ďalšie otázky
  • Aký vplyv môže mať IT na hierarchie?

V. Hospodárske základy odumierania štátu

Lenin o socializme: „Výrobné prostriedky sú už vyňaté zo súkromného vlastníctva jednotlivcov. Výrobné prostriedky patria celej spoločnosti. Každý člen spoločnosti, vykonávajúci istý podiel spoločensky nevyhnutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že odpracoval príslušné množstvo práce. (…) Po odčítaní množstva práce, ktoré ide na spoločenský fond [verejné služby a projekty], dostáva teda každý robotník od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal.“ (s. 44)

Marx: „Každé právo je aplikáciou rovnakého meradla rozličných ľudí, ktorí sú v skutočnosti nerovnakí, nie sú si rovní; a preto „rovnaké právo“ je porušením rovnosti a nespravodlivosťou.“ (s. 45)

Vo fáze úplného komunizmu zmizne podriadenie deľby práce, práca sa stane prvoradou životnou potrebou, spoločnosť nebude musieť normovať množstvo výrobkov, ktoré má každý dostať, a naplní sa ideál: „Každý podľa schopností, každému podľa potreby.“ (s. 46)
„Lež na druhej strane znamená demokracia formálne uznanie rovnosti občanov a rovnaké právo všetkých určovať zriadenie a správu štátu. A toto zasa súvisí s tým, že demokracia, na istom vývinovom stupni, predovšetkým, stmeľuje proletariát, revolučnú triedu proti kapitalizmu.“ (s. 48)

Historicky, pred vyhlásením dosiahnutia socialistického štádia, Československo bolo medzi 1948 a 1960 ľudovou demokraciou. Aj v súčasnosti Čína samu seba ešte nepovažuje za socialistickú krajinu, ale tiež za formu ľudovej demokracie. Socializmus je skôr niekoľkorozmerové a fluídne štádium závisiace na špecifických miestnych podmienkach, nie jasne stanovenou spoločenskou formou. Čiže ľudová demokracia môže byť vnímaná ako socializmus, ale nevyhnutne je jeho skorou fázou, je to socializmus ešte nezrelý a zrejúci.
Vzniká konglomerát, t. j. zlúčenie výroby do jedného celku pri horizontálnej a vertikálnej integrácii. Ekonomický trh je kontrolovaný štátom, diktatúrou proletariátu, a to vyvlastnením buržoázie a rozdeľovaním výrobkov podľa množstva vykonanej práce. Socializmus je, ideálne, akýmsi štátnym konglomerátom ľudu. Monopolizácia v kapitalizme vytvára predpoklady pre konsolidáciu socializmu po revolúcii.

Marx: „Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou je obdobie revolučnej premeny prvej na druhú. Tomuto obdobiu zodpovedá aj politické prechodné obdobie a štát tohto obdobia nemôže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu.“ (s. 41) – socializmus sa teda nezavádza, ale prekonávaním objektávnych prekážok sa postupne buduje.

„Všetci občania sa stávajú zamestnancami a robotníkmi jediného celonárodného, štátneho „syndikátu“.“ (s. 49)

Automatizácia, informatizácia a vývoj umelej inteligencie v podmienkach socialistickej spoločnosti prirodzene ústi do skracovania pracovnej doby a zvyšovania životnej úrovne pracujúcej masy.

Vďaka automatizácii a informatizácii výroby môže byť delegovná časť spoločenskej organizácie na IT systémy, čím sa odbúrava byrokracia a nevyhnutnosť hierarchie. Tým sa môže posilňovať “komunistická kultúra”, no paradoxne i ľahostajnosť a konzum.
Ďalšie otázky
  • Na čo slúži štát po revolúcii? Aké sú historické príklady?
  • Stačí pestovať “komunistickú” kultúru a zvyky na jeho dosiahnutie? Je možné také zvyky pestovať v kapitalizme?
  • Vzhľadom na skúsenosť ČĽR alebo aj ZSSR či Kuby, ukázal sa výrok: “Už niet kapitalistov, už niet tried, a preto nemožno potláčať vôbec nijakú triedu,” ako správny?
  • “Otázku termínov alebo konkrétnych foriem odumierania ponechávame celkovo otvorenou, lebo niet materiálu, aby sa riešili takéto otázky,” – zhodnoť, po zvážení historických skúseností so socializmom vo svete, čo určuje tieto termíny a formy.

VI. Zvulgarizovanie marxizmu oportunistami

Marxisti uznávajú cieľ odstrániť štát až potom, ako socialistická revolúcia odstráni triedy, anarchisti chcú štát odstrániť zo dňa na deň a popierajú používanie štátnej moci revolučným proletariátom a jeho diktatúru.

Komunisti získali 31% v parlamente a zároveň odbory prostredníctvom štrajkov podporili komunistov v roku 1948. Socializmus vznikol kombináciou legálneho zápasu v parlamente a fyzickou hrozbou v podobe ľudových milícií a na Slovensku prevažne partizánov. Leninova kritika bola na mieste, keďže síce KSČ štát formálne “prevzala”, ale vďaka masovej podpore si ho mohla “nechať” a zmeniť jeho podstatu.

Kautský pripúšťa sociálnu revolúciu proletariátu, no zároveň oportunisticky odmieta odstránenie štátneho aparátu a byrokracie. V úlohe masového štrajku vidí naviesť vládu k ústupčivosti voči proletariátu a tým zostáva na pôde buržoáznej parlamentárnej republiky.

Ďalšie otázky
  • Existuje rozpor medzi marxizmom a anarchizmom aj dnes (a v akej forme)?
Návrat hore