Slovensko si prešlo parlamentnými a už aj prezidentskými voľbami. Aké výhľady môže mať komunista v najbližšom období?
Povolebná pachuť
Na povolebný vývoj sa môžeme pozerať z dvoch pohľadov. Jednak ide o aspoň nepatrné zlepšenie oproti predchádzajúcim rokom. Skončila sa vláda chaosu a do tej novej sa otvorený neoliberalizmus nedostal. V súboji o prezidentský palác zasa prehral otvorený podporovateľ imperializmu a vyhral človek, ktorý mu s nejakou pravdepodobnosťou nebude posluhovať úplne nekriticky. Takto zjednodušene by sme mohli konštatovať reálne výsledky toho, čo nám priniesli volebné cirkusy.
Na druhej strane nejde o niečo, pre čo by sme mali strieľať šampanské. Sociálna demokracia, nech je konaná s akýmikoľvek úmyslami, nemá za cieľ priviesť systematickú zmenu. Práve naopak. Je skvelým nástrojom pre udržanie kapitalizmu s čo najmenším možným počtom zmien. Je lepšia ako absolútna servilnosť kapitálu, ale nie je to výhra.
História opakovane ukázala, že zmena „zvnútra“ nefunguje v prospech pracujúcich ľudí. Prinajlepšom (a aj to je katastrofálny scenár) možno dosiahnuť blahobyt väčších častí populácie na úkor občanov iných, imperializovaných krajín. Asi iba málokto chce vedome privádzať druhých do (takmer) otrockých podmienok, aby si mohol dovoliť v obchode kúpiť kvalitnejší jogurt.
Kto nás spasí?
Takže liberalizmus určite nie a ako sa javí, ani mainstreamovaná alternatíva nie. To znie ako nariekanie gaučového revolucionára. Ofrfle všetko možné, ale keď príde na lámanie chleba, ostane sedieť doma. Našťastie alternatíva existuje. A spomínanému typu „revolucionára“ sa páčiť nebude.
Pohodlne čakať na spasenie dokáže každý. Ísť raz za niekoľko rokov voliť dokáže aj cvičená opica. Dávať za deň dvadsať instagramových príbehov o tom, aký je niekto nespokojný a ako by sa s tým malo niečo urobiť, nie je náročné, vedeli by sme na to za pár chvíľ natrénovať umelú inteligenciu. A rovnako, ako sú tieto aktivity jednoduché, tak sú aj absolútne zbytočné. Systém, proti ktorému bojujeme, totiž nestojí na domčeku z kariet, ale na pleciach vojakov, kope peňazí a štruktúre šikovnej legislatívy. Tento aparát nezničia memečká ani nadávanie pri pive, ale sústavná, odhodlaná a neúnavná práca.
Ľudia vedia, kde je problém. Nejde pritom o akúsi magickú intuíciu. Pracujúci sú dennodenne bičovaní kapitalizmom a vedia, že je to ich zamestnávateľ, kto ich vykorisťuje. Napriek nesmiernej propagande zo strany kapitalistov, ktorá sa snaží poštvať pracujúcich proti sebe navzájom, sú fakty ich dennej reality silnejšie. Ľudia sú nahnevaní a chcú sa mať lepšie. Našou úlohou je tento hnev a túžbu zacieliť na správny terč.
Zbaliť si kufre a odísť do zahraničia miesto toho, aby sme sa aktívne snažili problémy na Slovensku vyriešiť, je pohodlnou voľbou. Politická práca nie je jednoduchá. Vyžaduje si čas, peniaze, neustále vzdelávanie sa a trpezlivosť. Bez nej sa však veci nepohnú a nikto okrem teba ju neurobí. Práve preto prišiel čas sa s nami organizovať a spoločne s nami budovať lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť.
.
.
Jakub Rendvanský, člen vedenia FĽM
