Od 30. novembra do 13. decembra sa v Dubaji uskutočnil 28. ročník konferencie COP28 organizovaný OSN. Cieľom tohto podujatia je prebrať spôsoby, ako zastaviť či aspoň obmedziť klimatickú zmenu: ako znížiť množstvo emisií, zmierniť dopady klimatickej zmeny na ohrozené komunity, ale aj ako dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050. Avšak akokoľvek šľachetne tieto ciele môžu znieť, je tu jeden dôvod, prečo táto ani žiadna podobná konferencia nebude stáť za významnou zmenou.
Lobisti orodujú za fosílne palivá
V roku 2023 sa konferencie COP28 zúčastnilo 97 000 delegátov z rôznych krajín a odvetví. Podľa organizácie Kick Big Polluters Out aspoň 2 456 delegátov zastupovalo lobby fosílnych energií. Je to takmer 4x viac, ako sa zúčastnilo predchádzajúceho ročníku. Ďalším alarmujúcim faktom by malo byť to, že týchto lobistov bolo viac ako delegátov z ktorejkoľvek krajiny (okrem Brazílie) a viac ako počet delegátov z krajín najviac ohrozených klimatickou zmenou dokopy. Prečo by sa vôbec fosílni lobisti zúčastňovali týchto konferencií? Odpoveď je jasná. Vôbec prvýkrát v histórii konferencie bol explicitným bodom práve definitívny odklon od fosílnych zdrojov energie, niekedy poeticky označovaný ako Začiatok konca (The Beginning of the End).
Svojou účasťou mohli hájiť záujmy korporácií a tým sabotovať akékoľvek snahy o pozitívne zmeny, ktoré by pre nich znamenali značné straty. Dôkazom sú vyjadrenia tohtoročného prezidenta konferencie sultána Al Jabera, ktorý uviedol, že neexistujú žiadne štúdie podporujúce ideu vyradenia fosílnych energií, aj napriek faktu, že existujú. Niektoré zdroje dokonca uvádzajú, že Spojené Arabské Emiráty sa konferencie zúčastnili iba preto, aby mohli nadviazať nové biznis partnerstvá s inými krajinami, aj keď Al Jaber to poprel.
Konferencia je často kritizovaná za greenwashing a nedostatok odhodlania k radikálnym zmenám. Pravda, je nerealistické čakať efektívnu zmenu, keď sú prizvaní tí, ktorých primárnym záujmom je zvyšovanie profitu na úkor čohokoľvek, pričom všetko ostatné (vrátane boja s klimatickou zmenou) je druhoradé.
Návrat do jaskyne a plánovaná životnosť
Sultán Al Jaber vyhlásil, že vyradenie fosílnych palív by „neumožnilo udržateľný vývoj, ak nechcete poslať svet naspäť do jaskýň“. Tento výrok poukazuje na populárnu ideu degrowth alebo bezrastu. Ide o ideu, že pre zastavenie klimatickej zmeny treba opustiť ideu nekonečného rastu, teda obmedziť výrobu, až kým nedôjdeme na udržateľnú úroveň. Ľudia sú však často (právom) skeptickí, pretože zavedenie takýchto opatrení by spôsobilo úpadok ich životnej úrovne. Situácia je však zložitejšia.
V dnešnom socioekonomickom systéme, v kapitalizme, ktorý sa vyznačuje súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov, je typickým symptómom nadprodukcia. Produkcia komodít sa stala tak efektívnou, že vieme produkovať omnoho viac, ako sme schopní spotrebovať. Tým sa dostávame do situácie, keď má vlastník veľa komodít, o ktoré ale nie je záujem. Aké je teda jeho riešenie? Indukovaný dopyt.
Vlastník vás potrebuje presvedčiť, že tovar potrebujete, a má niekoľko ciest, ktorými to vie dosiahnuť. Ukážme si na príklade americkej spoločnosti Amazon, ako sa to dá docieliť: tovar, ktorého je na sklade príliš veľa, je jednoducho zničený, čím klesá jeho ponuka a stúpa (alebo sa udržiava) jeho cena.
Ďalšou, možno o niečo známejšou praktikou je takzvaná plánovaná životnosť, keď sa zariadeniam určuje ich maximálna životnosť. V praxi to môžete poznať ako to, že váš mobilný telefón po dvoch rokoch prestane fungovať alebo sa spomalí na úroveň, keď je takmer nepoužiteľný. Týmto si výrobca zaistil to, že po krátkom čase budete potrebovať nový mobil a on vám ako vlastník milosrdne naplní váš dopyt.
Od sci-fi ku skutočným riešeniam
Populárne médiá a podnikatelia nám často podsúvajú riešenia ako vystrihnuté zo sci-fi: multimiliardové, často technologicky náročné, vždy-o-10-rokov-pred-nami riešenia, ktoré sú odpoveďou na problém zvaný klimatický kríza. Vtipné, ako si ľudia vedia predstaviť skôr hyperfuturistické riešenia ako zavrhnutie systému, ktorý stojí za koreňom problému.
V kapitalizme môžeme ťažko nájsť riešenia. Aj keď nekonečný rast nie je jadrom kapitalizmu, je jedným z jeho neodlúčiteľných prejavov. Preto potrebujeme iný systém, systém, ktorý by prihliadal na udržateľnosť aj potreby ľudí. Tým je socializmus. Za pomoci plánovanej ekonomiky by sme vedeli do značnej miery obmedziť plánovanú životnosť a tým pádom dramaticky znížiť nadprodukciu a s ňou spojenú nadmernú ťažbu prírodných zdrojov a tvorbu odpadu. Taktiež by sme mohli jednoduchšie skúšať nové a inovatívne technológie, keďže profit by už nebol hlavným rozhodovacím prvkom.
Kde sa kapitalizmus pýta, ako dosiahnuť čo najväčší zisk za čo najkratší čas, socializmus sa pýta, ako čo najudržateľnejšie splniť potreby komfortného života. Socializmus neznamená návrat do 70. rokov alebo nebodaj návrat do jaskýň; je to jediný spôsob, ako si udržať našu planétu na viac ako dohľadnú budúcnosť.
.
.
Michal Hutira, člen FĽM Západ
