Lobovanie sa koná v každom stupni politiky. V lepších prípadoch dáva možnosť občanom participovať na politike. Zvyčajne však dáva neprimeranú moc tým s najväčšou peňaženkou.
Legislatíva sa lobingu nebráni
Lobing bol v inštitúciách Európskej únie prítomný už od jej vzniku. Lisabonská zmluva predstavila nový – európsky – proces lobingu.
Proces lobingu na európskej úrovni sa líši od väčšiny lobovania na vnútroštátnej úrovni. Na vnútroštátnej úrovni je lobovanie skôr záležitosťou osobných a neformálnych vzťahov medzi úradníkmi jednotlivých vnútroštátnych orgánov, zatiaľ čo lobovanie na úrovni Európskej únie je súčasťou politického rozhodovacieho procesu, a teda aj súčasťou legislatívneho procesu, čo má byť pokusom o „participatívnu demokraciu“ v rámci Európskej únie, ktorá je súčasťou „európskeho záujmového zastúpenia“.
Všetky spoločnosti, či mimovládne organizácie zapojené do procesu lobingu na európskej úrovni musia byť registrované v Registri transparentnosti Európskej komisie. V tomto registri môžeme nájsť informácie o subjektoch snažiacich sa o ovplyvnenie legislatívneho procesu v rámci Európskej únie, oblasti, v ktorých lobing prebieha, ako aj koľko peňazí lobisti míňajú na svoje aktivity.
Lobisti si majú právo kedykoľvek dohodnúť stretnutie s poslancami Európskeho parlamentu a zástupcami Európskej komisie. Frekvencia a presvedčivosť týchto stretnutí závisí od výšky rozpočtu lobistu. Čím vyšší je, tým častejšie si môže lobista dovoliť cestovať, ako aj platiť profesionálov pre prípravu materiálov, či organizáciu podujatí pre „neformálne” stretnutia s kompetentnými.
Vysokopostavení funkcionári Európskej komisie, orgánu zodpovedného za tvorbu legislatívy v rámci Európskej únie, sa vo väčšine prípadov stretávajú iba s lobistami veľkých korporácií. Tieto korporácie každoročne zvyšujú rozpočet pre lobingové aktivity, a teda dokážu vstupovať čoraz hlbšie do rozhodovacieho procesu. Samotní lobisti sú navyše často bývalými funkcionármi inštitúcií EÚ. Existuje zákaz práce ako lobistu pre odídencov z funkcie, ten však platí iba 6 mesiacov po odchode.
Pravidlá lobingu v rámci inštitúcií Európskej únie sa týkajú najmä jeho transparentnosti. To znamená, že si môžeme vyhľadať kto, kedy, kde a za čo loboval, no môžeme sa iba prizerať tomu, ako korporácie ovplyvňujú legislatívu vo svoj prospech, na úkor pracujúcich ľudí a životného prostredia.
Lobing ako metóda „priamej demokracie” je zjavne návratom do „demokracie” minulosti, kedy právo voliť a rozhodovať o chode spoločnosti patrilo výhradne bohatým.
Prekarizácia práce chránená EÚ
Lobovanie v rámci EÚ nie je obmedzené iba na niektoré sektory. Strana európskej ľavice (SEĽ), ktorú v súčasnosti zastupuje 28 europoslancov, opakovane upozorňuje na prípady, kedy lobbying pracuje v prospech firiem a nie ľudí. Samozrejme, vplyv korporátnych poskokov nie je vždy očividný. Veľa nám však napomôže, keď sa pri jednotlivých rozhodnutiach inštitúcií spýtame otázku: „A komu tím prospějete?“
Platformoví pracujúci (napr. kuriéri Wolt, šoféri Bolt) sú vo veľmi prekérnej situácii. Nepracujú na tradičný pracovný pomer, pretože tieto platformy sa považujú iba za sprostredkovateľa práce. To znamená, že nemajú nárok na minimálny zárobok, nemajú stanovený pracovný čas, dovolenky, nemocenské, odborové organizácie a podobné základné práva zamestnanca. Vo veľa prípadoch teda pracujú ako samostatne zárobkovo činné osoby, respektíve živnostníci. SEĽ sa viackrát aktívne snažila, aby sa platformoví pracujúci (ktorých je v EÚ aspoň 28 miliónov) museli legislatívne zaraďovať medzi štandardných zamestnancov. Európska rada však tieto snahy vždy zmietla zo stola napriek tomu, že títo pracujúci musia neraz pracovať 70 hodín týždenne, aby si primerane zarobili. Nehovoriac o množstve technických problémov – systém nedáva ihneď objednávky všetkým kuriérom, a teda občas musia čakať aj hodinu, kým môžu doručovať (keďže nie sú platení od hodiny, tento čas im nikto neprepláca). V neposlednom rade treba spomenúť aj lobistické snahy o ďalšie znižovanie ochrany týchto zamestnancov a ich diskreditáciu.
Zelená Európa (ale iba na papieri)
Oblasť environmentálnej politiky je jednou z hlavných, kde Európsky parlament aspoň formálne prejavuje iniciatívu. Reálne kroky EÚ však nehovoria tak zelený príbeh. Nedávno sme písali o podujatí COP28, ktorého sa zúčastnili tisícky lobistov zo strany fosílnych a ďalších spoločností. Okrem nich tu boli aj hlavní predstavitelia EÚ. Bežnou praxou sú aj tzv. otáčavé dvere, kedy sa lobisti dostanú na výkonné pozície v EÚ a naopak. Dobrým príkladom je delegovanie Wopke Hoekstru (spolu so slovenským Marošom Šefčovičom) do Komisie pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín. Hoekstra bol v minulosti zamestnancom firiem ako Shell a McKinsey – ťažko sa verí tomu, že jeho prepojenia na tieto spoločnosti zmizli a nebudú ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Lobovanie politikov má dopad aj na oblasti, kde by sme to možno nečakali. Kryptomeny a ich ťažba má veľmi ničivé účinky na životné prostredie. A bola to práve lobby tohto sektoru, ktorá aktívne bojovala proti všetkým snahám o racionálne regulácie.
Vplyv firiem sa neprejavuje iba na individuálnych stretnutiach s europoslancami, ale aj prostredníctvom vplyvu celých štátov. Ak si mocná firma dokáže získať na svoju stranu predstaviteľov významnej krajiny, oveľa ľahšie sa jej manipuluje dianie na európskej úrovni. Niečo podobné sa stalo vo sfére vodíkovej energetiky. Prezentuje sa ako ekologický zdroj energie, avšak podľa odborníkov pravdepodobne ešte viac zvýši emisie. Vodíkový energetický priemysel je úzko napojený na fosílne palivá a ich lobisti míňajú milióny eur cez stovky lobistov. Neprekvapuje potom, že nemecká vláda odklepla zafinancovanie vodíka v objeme 4 miliárd €. V oblasti legislatívy netreba očakávať nejaké zvraty – hlavný nemecký poradný orgán v oblasti vodíkovej energetiky je tvorený prevažne ľuďmi z vodíkovej lobby. Nemecko okrem toho zavádza kolonialistické praktiky voči imperializovaným štátom v snahe vytvárať tzv. zelený vodík (okrem samozrejmých problémov ich sprevádza aj ekologická devastácia, nezhody ohľadom pozemkov a vody, znečistenie v rybárskych komunitách..). Napríklad nemecko-saudskoarabské vodíkové partnerstvo viedlo k vysídleniu domorodých kmeňov (čo sa nezaobišlo bez vrážd miestneho obyvateľstva) v snahe zabezpečiť vodík pre šialený projekt megamesta Neom. Dokonca žiadny vodíkový projekt realizovaný v 27 (prevažne) afrických krajinách nezainteresoval do plánov miestnu populáciu a nedal im možnosť sa vyjadriť k plánovaným výstavbám.
Už dlhodobo lobisti z oblasti fosílnej energetiky aktívne šíria dezinformácie o klimatickej zmene a účasti fosílnych palív na nej. Pravda je taká, že v jej spôsobovaní hrajú najväčšiu rolu a neustále na tom zvyšujú svoje zisky. Napriek tomu sú tieto spoločnosti rôznymi inštitúciami považované za expertov v oblasti boja s klimatickou krízou. Je to práve sebeckosť kapitalistov, ktorá zvyšuje náklady domácností na energie (keďže sa zvyšuje ich spotreba pre zhoršujúce sa klimatické podmienky, nehovoriac o umelom zvyšovaní cien energií). Zisky týchto spoločností sú nepriamo úmerné finančnej istote domácností. Obyvateľstvo Európy sa prepadá čoraz hlbšie do chudoby, zatiaľ čo vedenie firiem ráta zisk v desiatkach miliárd.
EÚ vytvorila pre manažment klimatickej krízy poradný orgán, tzv. „EU Energy Platform Industry Advisory Group”. Ich členmi sú výlučne predstavitelia spoločností z biznisu fosílnych palív a nikto z odborov či neziskového sektora. Korporácie ponúkajú falošné riešenia, ktoré im dovoľujú udržať si moc a zisk a pokračovať v znečisťovaní (napríklad cez už spomínané alternatívne palivá). 5 najväčších energetických korporácií minulo v roku 2022 až 20 miliónov € na ovplyvňovanie politikov, zatiaľ čo ľudskoprávne a environmentálne mimovládne organizácie a odbory nie sú kompetentnými vypočuté takmer vôbec. Aj preto sa v súčasnosti snaží SEĽ o zákaz lobingu pre fosílne palivá tak, ako bol zakázaný lobing tabakových spoločností.
Nikto za nás zmenu neurobí
O lobingu v EP by sme mohli písať oveľa dlhšie. Platformové spoločnosti ako Uber majú oveľa viac prehreškov na svojom konte. Postupne sa presúvajú peniaze z verejného výskumného sektora do súkromného a veda sa tak čoraz viac zameriava nie na to, čo ľuďom najviac pomôže, ale čo zamestnávateľovi maximalizuje zisk. Pravicoví europoslanci aktívne bojujú za pokračovanie používania nebezpečných pesticíd v poľnohospodárstve (bezpochyby s tým súvisí 15 mil. € ročne, ktoré pesticídová lobby vyleje do EP). Európska komisia pod zámienkou ochrany detí navrhla hromadné špehovanie občanov (čím by veľké technologické spoločnosti dostali neobmedzené dáta o používateľoch). Poslanci EP môžu mať aj ďalší pracovný pomer, čo im dáva priestor na užšie prepojenie na korporáty. Zistilo sa, že poslanci aj funkcionári EP brali peniaze od vlád Kataru, Maroka a Mauritánie a následne sa nepodnikli takmer žiadne kroky pre zníženie korupcie. Veľké spoločnosti ako Amazon si môžu dovoliť aktívne ignorovať autoritu EP a pokračujú v rozbíjaní odborov a špehovaní zamestnancov a súperov.
Podľa konzervatívneho odhadu The Economist pracovalo v rámci európskych inštitúcií 25 000 lobistov (z toho 7 500 akreditovaných v EP – môžu sa pravidelne stretávať v europoslancami bez toho, aby sa tieto stretnutia transparentne zaznamenali) s rozpočtom asi 3 miliardy €. Takto nevyzerá skutočná demokracia, ktorou sa EÚ propaguje v každom marketingovom materiáli. Oligarchické a korupčné praktiky, pre ktoré naše médiá a politici dehonestujú „necivilizované“ krajiny na východ a juh od nás, sme si zlegalizovali a nazývame ich lobingom.
.
.
Alexandra Aganbegović a Jakub Rendvanský, členovia vedenia FĽM
