Hugo Chávez bol venezuelský vojenský dôstojník, politik a prezident Venezuelskej bolívarovskej republiky od roku 1999 až do svojej smrti v roku 2013, keď podľahol infarktu. Chávez hral hlavnú rolu v bolívarovskej revolúcii Venezuely na ceste k socializmu. Celý svoj život bojoval za všetkých znevýhodnených ľudí, či už doma, alebo aj v zahraničí. Bol motivovaný zmyslom pre spravodlivosť a rovnosť, ktoré ho doviedli k socializmu a marxizmu.
Chávez ako dieťa
Chávez sa narodil 28. júla 1954 v dome starej mamy, v skromnom trojizbovom dome v dedine Sabaneta. Rodina Chávezovcov má okrem koreňov pôvodných obyvateľov aj korene afro-venezuelského a španielskeho pôvodu.
Cháveza zaujímal federalistický generál Ezequiel Zamora z 19. storočia, v ktorého armáde slúžil jeho prapradedo. Vo veku 17 rokov začal Chávez študovať na Venezuelskej akadémii vojenských vied v Caracase podľa učebného plánu známeho ako „plán Andrésa Bella“, ktorý zaviedla skupina progresívnych nacionalistických vojenských dôstojníkov. Tento plán povzbudil študentov, aby sa okrem iného naučili vojenskej rutine a taktikám. Po prečítaní jeho denníku sa začal zaujímať o marxistického revolucionára Che Guevaru.
Radikalizácia, armáda a puč
V roku 1974 bol vybraný za zástupcu pri spomienkových slávnostiach pri príležitosti 150. výročia bitky pri Ayacuchu v Peru. Tu Chávez počul hovoriť ľavicového prezidenta, generála Juana Velasca Alvarada a inšpiroval sa myšlienkou, že armáda by mala konať v záujme robotníckej triedy.
V roku 1975 Chávez ukončil vojenskú akadémiu a následne bol umiestnený ako komunikačný dôstojník do protipovstaleckej jednotky v Barinas. O dva roky nato bola Chávezova jednotka zapojená do boja proti marxisticko-hoxaistickej strane. Po zásahu začal mať Chávez pochybnosti o armáde. V roku 1977 založil v rámci ozbrojených síl revolučné hnutie s názvom EPLN v nádeji, že jedného dňa bude môcť vo Venezuele zaviesť ľavicovú vládu. Päť rokov po vytvorení EPLN Chávez vytvoril novú tajnú bunku s názvom Revolučné bolívarovské hnutie 200 (Movimiento Bolivariano Revolucionario 200).
Chávez začal pripravovať puč známy ako Operácia Zamora. Plán zahŕňal členov armády, ktorí mali obsadiť vojenské miesta a komunikačné zariadenia. Operácia neuspela po rôznych chybách a nepredvídateľných okolnostiach. Chávez sa vzdal a v uniforme vystúpil v televízii, aby vyzval zostávajúcich členov puču k zloženiu zbraní. Chávez vo svojom prejave poznamenal, že zlyhali iba por ahora (zatiaľ).
Ústava bola schválená občanmi
Bolívarovská revolúcia by mohla byť tiež nazvaná ako politický proces alebo ľavicové hnutie. Revolúcia nesie meno po Simónovi Bolívarovi, venezuelskom generálovi a osloboditeľovi od španielskej monarchie v 19. storočí, ktorý viedol boj za nezávislosť vo veľkej časti Južnej Ameriky.
Vďaka svojej popularite medzi ľuďmi, ktorá prišla po puči v roku 1992, uznal, že by mohol kandidovať za prezidenta Venezuely. V roku 1998 Hugo Chávez vyhral prezidentské voľby a o rok neskôr sa začína bolívarovská revolúcia, s prijatím novej ústavy, ktorá bola schválená občanmi cez referendum, a vznikom tzv. Piatej venezuelskej republiky. Cieľ revolúcie je najlepšie vystihnutý v preambule venezuelskej bolívarovskej ústavy: „založenie demokratickej, participatívnej a sebestačnej multietnickej a multikultúrnej spoločnosti v spravodlivom federálnom a decentralizovanom štáte, ktorý stelesňuje hodnoty slobody, nezávislosti, mieru, solidarity, spoločného dobra, územnej celistvosti národa, zdvorilosti a právny štát pre túto a budúce generácie“.
Na podporu revolúcie vznikli v roku 2001 tzv. Bolívarovské kruhy. Tie umožnili účasť komunít vo vzdelávacích a zdravotných programoch. Členovia kruhov pracovali na dobrovoľníckej báze. Zároveň slúžili aj ako prostriedky ľudovej mobilizácie na podporu vlády Huga Cháveza. Ich schopnosť mobilizovať obyvateľstvo bola evidentná počas neúspešného pokusu o prevrat v roku 2002 a počas kampane na odvolanie prezidenta v roku 2004. Podľa oficiálnych údajov bolo vytvorených asi 200 000 kruhov, ktoré zahŕňajú približne 2,2 milióna členov. Každý člen prisahá na ústavu, vyhlasuje, že bude brániť ideály Simóna Bolívara a slúžiť komunite. Od roku 2006 však ich činnosť začala upadať a postupne boli nahradené komúnami a komunitnými radami, ktoré Chávez považoval za pilier budovania socializmu.
Úspechy bolívarianizmu
Veľký úspech revolúcie tvorili bolívarovské misie, ktoré v skratke môžeme definovať ako sociálne programy. Misia Guaicaipuro (práva domorodých komunít), Plán Bolívar 2000 (pomoc najchudobnejším s distribúciou jedla, vakcináciou a pod.), Misia Ribas (vyučovanie pre obyvateľov, ktorí ukončili školu predčasne) a mnoho ďalších.
Ako ďalšie meradlo úspechu môžeme použiť rôzne štatistiky. Nezamestnanosť sa znížila zo 14,5 % v roku 1999 na 7,8 % v roku 2011, a to v čase dominancie neoliberalizmu, keď v rôznych krajinách nezamestnanosť stúpala. Chudoba sa výrazne znížila. Od ropného štrajku klesla takmer o 50 percent, pričom extrémna chudoba klesla o viac ako 70 %. V roku 1990 vyššie vzdelanie ukončilo vyše pol milióna ľudí, zatiaľ čo v roku 2011 toto číslo presahovalo 2 250 000. Detská podvýživa klesla od roku 1990 do roku 2011 o viac ako 60 %.
Ako posledný príklad môžeme použiť Giniho koeficient merajúci príjmovú nerovnosť, ktorý klesol z 0,5 na 0,397, čo je najnižšie číslo v Latinskej Amerike.
Chávez ako nepriateľ Západu a národnej buržoázie
Od začiatku Chávezovho úradovania venezuelská oligarchia nevedela, čo si má o ňom myslieť. Okrem toho, že sa jej nepozdával jeho záujem o pomoc najchudobnejším, Chávez nepredstavoval ich vysnívaného prezidenta kvôli jeho pôvodu. Evidentným dôkazom sú odporné rasistické politické karikatúry a fakt, že Chávez bol prvý nebiely prezident Venezuelskej republiky.
Oligarchia si myslela, že bude ako ktorýkoľvek iný venezuelský politik. To znamená, že bude predajný. Hneď ako si uvedomili, že si Cháveza nemôžu kúpiť, začali pracovať na plánoch jeho zvrhnutia. 11. apríla 2002 zorganizovali prevrat, za ktorým stáli mocné sily ako majitelia nehnuteľností, bankári, médiá, cirkev, generáli, policajní šéfovia, skorumpovaní odborári a CIA. Opozícia Cháveza uniesla a zatkla, ale v priebehu 48 hodín ich zvrhlo spontánne povstanie más. Jednotky armády lojálne Chávezovi sa pridali k masám a puč sa potupne zrútil 13. apríla.
Do dnešného dňa je Chávez a bolívarovská revolúcia démonizovaná súkromnými venezuelskými, ale aj zahraničnými médiami. Západné štáty ako USA sypú peniaze opozičným stranám a politikom v snahe opäť nastoliť vládu oligarchie, ktorá bude lojálna Washingtonu. Evidentným príkladom toho je americká manipulácia cien ropy v roku 2016, americké sankcie na ropu a zemný plyn v roku 2017 a prezidentská kríza od roku 2020 do 2023.
Čo chváliť a čo vyčítať
Rôzne západné ľavicové subjekty automaticky „odpisujú“ Cháveza a bolívarovskú revolúciu, pretože to nebolo podľa ich vysnívaných predstáv. Vyčítať Chávezovi, že jeho revolúcia nebola od začiatku marxistická, by bolo veľmi povrchné. Samozrejme, kritika je dôležitá, ako aj poučenie sa a implementácia úspešných prvkov bolívarovskej revolúcie v ľavicových projektoch.
Chávez spustil radikalizáciu Latinskej Ameriky a dnes už môžeme vidieť viacero ľavicových a anti-imperialistických prezidentov, ako sú Evo Morales či Gustavo Petro. Ako ďalšie pozitívum môžeme vnímať Chávezovu implementácia komún ako základ socialistickej spoločnosti. Kritizovať možno absenciu snahy zbaviť sa buržoázneho štátu a zostrojiť centralizovaný štát pracujúcich, ktorý bude bojovať proti tlakom národnej aj medzinárodnej buržoázie. Môžeme vytýkať aj maloburžoázne prvky v bolívarovskej revolúcii. I keď by si kritika vládnucej PSUV zaslúžila vlastný článok, tento článok bude najlepšie ukončiť citátom od Michaela Parentiho: „Podporujem revolúciu, ktorá nakŕmi deti.“
.
.
Samuel Sabolčák, členka FĽM Východ
