Je výživné a dôchodok formou renty? Odpoveď pánovi docentovi

V reakcii na môj rozbor tried na Slovensku mi istý pán docent vytkol zopár vecí. Medzi ne patrí terminológia označenia tried a používanie prieskumov politických preferencií, no predovšetkým sa mu nepozdáva moje zaradenie inteligencie a dôchodcov medzi rentiérov. Na nasledujúcich pár riadkoch sa pokúsim vysporiadať sa s touto spätnou väzbou a pánovi docentovi, ale aj širšiemu čitateľstvu, vec vysvetliť hlbšie.

V prvom rade, snáď mi čitateľstvo odpustí použitie kolektívneho označenia kapitalistických podtried v pôvodnej analýze slovom kapitál, ktoré, ako pán docent správne poznamenal, technicky označuje prisvojenú hodnotu so zámerom reinvestície. Peniaze triedou ozaj nie sú, a teda snáď je každému jasné, že mám na mysli nefinančných a finančných kapitalistov, nie nefinančný a finančný kapitál ako taký.

Dostaňme sa však k jadru veci. Vážený docent namieta, že by študentstvo a inteligencia celkovo, armáda či dôchodcovia boli rentiérmi. Jeho argumentom je, že rentiérov charakterizuje príjem na základe prenájmu prenájmu vlastníctva. Nuž, samozrejme je to pravda. Renta je ozaj hodnota získaná z prenájmu. Predpokladajme teda na chvíľu, že inteligencia, armáda a dôchodcovia – ale zamerajme sa na práceschopnú mládež (15-19 rokov, v extrémnych prípadoch až do 26 rokov, kedy končí vyživovacia povinnosť rodičov) a práve na dôchodcov – nepoberajú rentu, ale špeciálnu formu príjmu v podobe výživného alebo dôchodku. Je jedno, či je tma lebo zapadlo slnko alebo zhaslo svetlo – tma je tak či tak. A rovnako je to aj s výživným či dôchodkom a rentou. Z praktického pohľadu je rozdiel medzi rentou či dividendami a výživným nepodstatný: (povedzme) každý mesiac aj prenajímateľ bytu, aj akcionár, aj dôchodca, aj študentka bude mať o svoju strechu nad hlavou, jedlo a vodu, ale i duševné vyžitie na nejakej úrovni postarané a v tom lepšom prípade im na účte ostane aspoň pár drobných. Nikto z týchto ľudí hodnotu prácou nevytvoril a aj tak si časť hodnoty vytvorenej prácou iných môžu prisvojiť. V tomto kontexte a z pohľadu psychológie tried nie je v praktických otázkach organizovania sa medzi týmito skupinami rozdiel. Tento spôsob obživy týchto ľudí oddeľuje od pracujúcich, od kolektívneho výrobného procesu a politiky týkajúcej sa podmienok práce, pričom je posilňovaný individualistický prvok. Prirodzene, medzi týmito skupinami rozdiel je, a preto v konečnom dôsledku medzi nimi rozlišujem aj v tejto odpovedi a v mojej pôvodnej analýze. Dôchodca má v ekonomike iné postavenie než študent, ktorý sa zasa odlišuje od prenajímateľa bytu. Skúsme sa teda pozrieť bližšie na toto ich postavenie v ekonomike.

Predpokladajme teraz naopak, že výživné i dôchodok je forma renty. Ak rentu definuje prenájom, musíme zistiť, čo dôchodcovia a študentstvo prenajímajú. Rotta a Teixeira (Camb. J. Econ. 2015. 40(4), pp.1185–1201) výstižne uvádzajú: “Renta je platba iba za použitie – nie za odovzdanie vlastníctva – akéhokoľvek zdroja nereprodukovateľného prácou. … Na rozdiel od úrokov, renta vyvstáva keď sú vymieňané, požičiavané, či licencované zdroje bez Hodnoty [ako … pôda, patentované informácie a licencované poznanie]”. Študentstvo a dôchodcovia majú jedno spoločné – neočakáva sa od nich aktívne zapájanie sa do pracovného procesu. Naopak, študentstvu štát garantuje prežitie uzákonenou vyživovacou povinnosťou zo strany rodičov do ukončenia štúdia; seniorom štát garantuje oddych pomocou vyplácania dôchodkov. Samozrejme, do akej miery vyživovacia povinnosť či dôchodky dokážu osve jednotlivcom zabezpečiť (dôstojné) prežitie je na debatu, no principiálne sa od týchto dvoch skupín neočakáva pracovné nasadenie.

Čím by teda mohlo byť vlastníctvo, ktoré dôchodcovia a študentstvo prenajímajú? Svoje miesto na trhu práce! Alebo aby som bola presnejšia – keďže v žiadnom zmysle miesto na trhu práce pracujúci vlastniť nemôžu – prenajímajú svoj záujem, svoju potenciálnu ponuku vlastnej pracovnej sily.

Štát reguluje trh práce tak, aby mali prednosť ľudia v produktívnom veku. Na oplátku od pracujúcich berie odvody, z ktorých vypláca seniorom dôchodky, a zároveň požaduje od pracujúcich rodičov, aby svoje deti vyživovali počas ich prípravy na svoje budúce zamestnanie. Podmienkou práce na plný úväzok je teda vyplácanie životných nákladov ako mládeže, tak i seniorov. Aký je dôkaz, že za asistencie štátu študentstvo a dôchodcovia (akiste netušiac) prenajímajú svoje (potenciálne) miesto na trhu práce?

Jedno z jednoduchších riešení krízy, v ktorej je kapitalizmus v podstate už neustále, je prekarizácia práce vo všeobecnosti. Mám na mysli znižovanie či stagnáciu miezd (s čím súvisí koketovanie s rušením minimálnej mzdy), legalizáciu práce nad čas v rôznych formách, či oslabovanie ochrany pracujúcich všeobecne. Práca na živnosť i na dohodu v sebe zlučujú tieto formy prekarizácie – ak chce kapitalista ušetriť, najme si brigádnika či SZČO. No a tu som sa konečne dostala k jadru veci: Vždy, keď je treba vykryť slabo zaplatené pozície, dôchodcovia a študenti si kvôli nízkym dôchodkom či úbohému stavu rodinnej kasy (a pod tlakom očakávaní rodičov) radi privyrobia. Hypotetickú paralelu by sme mohli vidieť v drobnom rentiérovi, ktorý stratil nájomcu pôdy, a tak náš rentiér musí stratu renty vykryť vlastnou prácou na vlastnom poli. Tvrdenie, že výživné a dôchodok sú formami renty nie je nepodložené.

Výživné i dôchodok však nie sú iba rentou, ale majú aj funkciu štátom prikázanej investície pracujúcich. Totiž, je lacnejšie držať dožívajúcu a slabšiu časť populácie pri akom-takom zdraví, než sa vyrovnávať s potenciálnym zahltením zdravotného systému, ktorého údržba je v krátkodobom meradle – a teda v kapitalizme v jedinom relevantnom meradle – inak omnoho nákladnejšia. Naopak, výživné je investíciou do reprodukcie pracovnej sily a do udržania jej priemernej kvalifikácie potrebnej pre udržiavanie chodu ekonomiky za jej súčasného stavu. Z globálneho pohľadu ide o sekundárne funkcie tejto zvláštnej renty.

Relevantné však je to, kto túto rentu vypláca. V oboch prípadoch jej Hodnota pochádza od pracujúcich, no dôchodky sú vyplácané cez štát, výživné zasa nepriamo, takpovediac v naturáliách, od rodičov. A v tom spočíva rozdiel medzi rentou dôchodcov (ktorí sa spoliehajú na sociálny štát, mimochodom, podobne ako nezamestnaní a i.) a rentou študentstva (ktoré teda triedny boj prežíva prinajlepšom sprostredkovane). Tento rozdiel má výrazné dopady na triednu psychológiu týchto skupín, o čom píšem v pôvodnej analýze.

Na záver, pán docent mi vyčíta, že sa v charakteristike tried v mojej pôvodnej analýze opieram o prieskumy politických preferencií a pod., nie o objektívne postavenie členstva tried v kapitalistickom systéme. Docentovo tvrdenie, že prieskumy neodrážajú objektívne, ale subjektívne a pominuteľné či povrchné prejavy je správne. Pri pozornejšom prečítaní mojej analýzy by malo byť zrejmé, že práve z toho dôvodu prieskumy používam predovšetkým na ilustráciu dôsledkov triednej dynamiky, nie ako základ analýzy.

Pánovi docentovi ďakujem za podnetný komentár a dúfam, že som touto odpoveďou vyjasnila nie len jemu túto časť triedneho rozboru Slovenska.

Zdieľať článok
Návrat hore