V predchádzajúcej časti sme ukázali, ako na jednotlivca a jeho samostatnosť pozerá neoliberál. V pokračovaní si teraz povieme, prečo sa neoliberáli mýlia a v čom spočíva ich omyl.
Človek je tvor spoločenský a jeho plnohodnotný život je možný len v určitom vzťahu s inými ľuďmi. Nemôžeme žiť sami pre seba na pustom ostrove bez toho, aby sa to neodrazilo na našej psychike a duševnom rozpoložení. Jednotlivec je súčasťou široko rozvetvenej a komplikovanej siete spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy ho veľmi ovplyvňujú a určujú jeho správanie. Na naše myslenie a konanie hlboko vplýva naše okolie. Je to hlavne rodina, výchova, škola do akej sa dostaneme, učitelia, vychovávatelia, priatelia, rovesníci, reklama, televízia, sociálne siete, nálady spoločnosti, médiá rôzneho druhu a tak ďalej. Tieto faktory majú obrovský vplyv na chovanie jednotlivca. Samozrejme je tiež pravdou, že aj on môže istým spôsobom formovať druhých a seba, ale v konečnom dôsledku je indivíduum vždy viac formované svojim okolím. Jeho myseľ preberá určité názory a postoje zo svojho okolia. To že sa povedzme z niekoho stal hlboko veriaci kresťan nebolo jeho výmyslom, ale výsledkom dôsledného pôsobenia okolia. Napríklad boli kresťania aj jeho rodičia a starí rodičia, v jeho živote sa stalo niečo, čo si vysvetľuje ako nadprirodzenú udalosť, doma sa často sledovali filmy s náboženskou tematikou, čítal knihu ktorá na neho hlboko zapôsobila a jej autorom bol kňaz a podobne.
Zdanlivo sa vynára otázka typu: „Čo bolo skôr – vajce alebo sliepka?“ Je človek tvorcom spoločnosti, alebo je spoločnosť tvorcom človeka? Ak sa hlbšie zamyslím, tak môžem povedať, že nieje v silách jednotlivca ovplyvniť všetky faktory, ktoré na neho vplývajú. Je to obrovský tlak. Nehovoriac o tom, že je veľmi mylné pozerať sa na spoločnosť len ako na nejakú masu jedincov, ako na súčet individuí. To je príliš veľké zjednodušovanie tak obrovského a komplikovaného mechanizmu.
Na to ako myslíme a ako sa správame, má vplyv nepochybne aj ďalšia okolnosť, na ktorú nemáme vplyv. Je to naša genetika. Človek má určité predispozície. Môže mať povedzme na niečo nadanie, či veľký talent. Na druhej strane je na niečo takpovediac ľavý a len pri vydaní najväčšieho úsilia dosiahne v tejto oblasti ledva priemerné výsledky. Niekto má napríklad nadanie na matematiku, ale na druhej strane je pre neho filozofický text španielskou dedinou a vôbec mu nerozumie. Sú ľudia, ktorí vôbec netušia o svojich možnostiach. Niektorí sú napríklad fyzicky odolnejší a majú predpoklady pre manuálnu prácu. Na druhej strane sú ľudia krehkejšej telesnej konštrukcie a podobne.
Každý človek má teda určitý spoločenský a genetický rámec cez ktorý sa nepohne. Veľkú rolu tu hrá aj ekonomická situácia jedinca. Darmo má moje dieťa nadanie na výtvarné umenie, keď si nemôžem dovoliť kvôli nízkej mzde dať ho na kurz, alebo do umeleckej školy. Každá doba hodnotí rôzne povolania a zamestnania inak. Dnes, kvôli trhovej kapitalistickej ekonomike, sú dobre platovo hodnotené najmä povolania ako: manažér, počítačový technik, rôzni softvéroví vývojári. Dobre si zarobia aj ekonomickí špekulanti a podobne. Problém však nastáva, ak človek nemá vôbec nadanie, či podmienky na to, aby sa dostal medzi týchto ľudí. Nemôžeme predsa od každého chcieť, aby sa vzdelával v odbore, v ktorom nieje dobrý a na ktorý nemá predpoklady. Predpoklady nielen genetické, ale aj spoločenské. To že na červený diplom vyštudujem medicínu ešte neznamená, že sa dokážem umiestniť medzi inými lekármi a to aj napriek mojej snahe. Robotník, akokoľvek je šikovný vo svojej práci, nikdy nebude v súčasnom systéme zarábať také peniaze. Problém nieje v tom, že by sa málo snažil. Problém je v tom, že za svoju prácu nedostáva náležitú mzdu a zaslúžené peniaze. Človek je obmedzený aj inými faktormi. Je to napríklad vzdialenosť od bydliska. Nedokážem si predstaviť, že by niekto dochádzal kvôli nejakým eurám navyše 100 kilometrov do zamestnania. Mladý človek si ešte ako tak môže dovoliť premýšľať nad presťahovaním sa za prácou, prípadne za dochádzaním. Nemôžeme však očakávať, že matka s malým dieťaťom, alebo nebodaj celá rodina, ktorá sa plánuje usadiť, bude lietať po celej republike ako stádo kobyliek podľa toho, kde rodičia dostanú práve prácu.
Čo ak sa napríklad svedomito pripravujem na nejaké povolanie, ale potom ma nezamestnajú ? Aj to je moja vina ? Čo ak sa nikde v okolí nedá nájsť slušné zamestnanie a ja už mám rodinu a byt s hypotékou ? Aj to je moja vina ? Čo ak som starý človek bez ekonomického vzdelania ? Čo ak mi nemá kto poradiť a pomôcť lebo nikoho nemám ? Aj to je moja vina ? Čo ak som rozvedená matka s dieťaťom a potrebujem stabilný pracovný čas kvôli starostlivosti, ale ponuka je len na prácu dvoj a trojsmennú ? Čo ak nemám peniaze na auto, aby som si mohla dovoliť cestovať za prácou ? Aj to je moja vina ?
Mzda by mala odrážať mieru úsilia, ktorú pracovník na svojom pracovisku vydá. Ak má človek len na to, aby bol smetiarom, mal by dostávať takú vysokú výplatu, ako usilovne robotu smetiara vykonáva. Ak je dobrým smetiarom, mal by mať aj vysokú mzdu. Samozrejme je jednoduchšie hodiť vinu za nízku mzdu na neho a vykladať mu o tom, že ak by sa viac snažil, bol tvorivejší a usilovnejší, tak by sa možno dostal medzi manažment smetiarov a dostával aj vyššiu mzdu. Vina za nešťastie sa hádže na obete nespravodlivosti a ľudia tomu bohužiaľ veria.
Človek sa často krát dostane do situácie, ktorú môže len ťažko ovplyvniť. Sú na to rôzne dôvody, ale každopádne si treba uvedomiť, že slepý individualizmus, nevnímanie kontextu a okolností je nerozumné. Človek hodený do džungle našej kapitalistickej spoločnosti je citlivou a zraniteľnou bytosťou. Netvárme sa, akoby sme mali všetko pod úplnou kontrolou. Svet a spoločnosť je príliš komplikovaný mechanizmus na to, aby sme ho dokázali celý prekuknúť. Treba si pripustiť, že tento mechanizmus ma obrovský vplyv na naše konanie a možnosti. Ak chceme niekoho obviniť z jeho neúspechu, tak musíme byť skutočne veľmi opatrní. Musíme vždy myslieť na jeho okolie, prostredie v ktorom žije a jeho reálne možnosti.
T.D.