Pred 20 rokmi, 20. marca 2003, sa začala hanebná imperiálna invázia do Iraku. Americké impérium a jeho poslušní lokaji vrátane (žiaľ) našej republiky rozpútali na základe lží dobyvačnú vojnu proti suverénnemu štátu Iraku. Režimistické médiá vám to, samozrejme, pripomínať nebudú, nanajvýš budú zasa klamať. Pripomeňme si teda okolnosti tohto zločinu sami.
Ako Západ nenávidí diktátorov
Natoľko, až im pomáha. Pravda, len keď utláčajú a vraždia. Nie vtedy, keď sa aspoň čiastočne pokúsia chrániť svoju krajinu pred neokolonizáciou. Prípad Iraku nebol iný.
Američania pomáhali Saddámovi ešte v 60. rokoch nastoľovať diktatúru a vraždiť miestnych komunistov. Keď v roku 1979 nevyprovokovane napadol susedný Irán, nijak im to nevadilo, tlieskali a pomáhali mu zbrojiť a ututlávať zločiny. Len aby nedošlo k mýlke, to neplatí len pre USA ako abstrakciu, ale aj pre konkrétnych aktérov.
Napríklad hlavným poverencom pre Blízky východ bol v 80. rokoch Donald Rumsfeld a na známych záberoch si celý natešený so Saddámom podával ruky. Neskôr ten istý Donald Rumsfeld bude ako minister obrany najfanatickejším prívržencom útoku. Čiže asi tak mu šlo o mravné princípy. To isté platí pre zbytok republikánskeho establišmentu vrátane Rumsfeldovho žiačika, neskôr priateľa a ešte neskoršie nadriadeného, šedej eminencie pravicovej politiky Dicka Cheneyho.
Portrét vojnového zločinca
Prejdime ale k mužovi, ktorý sa stal tvárou tejto vojny a s ktorým sa spája ako s nikým iným. Zatiaľ čo aj taký Hitler sám vo vojne bojoval a neskôr vravel, že len to mu dáva právo posielať na smrť iných, moderní strojcovia vojen sú už iní.
Bushov vlastný otec G. H. W. Bush starší bol sám veteránom druhej svetovej vojny. A ako prezident síce nebol nijaký pokrokár ani pacifista, ale k použitiu americkej armády pristupoval zodpovedne. V roku 1991 vytlačil v prvej Vojne v Zálive Iračanov z Kuvajtu, ale ďalej nešiel a neriskoval vpád do samotného Iraku. Rozumní ľudia vedeli, čo všetko môže nasledovať.
Jeho syn bol iný. Službe vo Vietname sa zamladi vyhol (vzhľadom k vysokému postaveniu jeho otca zrejme nie náhodou). Mladosť strávil v alkohole a sériou sklamaní, podľa ľudí, čo ho poznali, sa cítil neustále zatienený otcom a po ničom netúžil tak ako po uznaní od neho. Z alkoholizmu sa „polepšil“ prechodom na náboženský fundamentalizmus, vyhlásil sa za „znovuzrodeného kresťana“ a neskôr rád používal termíny ako „križiacka výprava“ a spochybňoval evolúciu. Nebol to podľa môjho názoru vyslovene zlý, ale iba slabý a ľahko ovplyvniteľný človek, ktorého obklopili skutoční machiavellisti (Cheney, Rumsfeld) a časom ho zmenili na obraz svoj.
V roku 2000 v hádam najkontroverznejších voľbách amerických dejín (považovaných za podvod, o ktorom sa rozhodovalo na Floride ovládanej jeho bratom a po ktorých Najvyšší súd plný republikánskych nominantov zakázal znova prepočítať údajne neplatné černošské hlasy za demokratov) získal titul prezidenta. Už vtedy mal legitimitu menšiu než ktokoľvek od dôb občianskej vojny.
Náhoda mu ale prihrala do rúk tromf – útok na Dvojičky. Národ sa bál a ľudia volali po jednote. Obvyklý to trik vlád – vojna a strašenie a ľudia im na to zas a zas skočia. Ostatne dnes dávno vieme, že plány na vojnu a úvahy o Iraku zneli v hlavách republikánov roky pred Dvojičkami. Teroristický útok sa im hodil do krámu.
Záujmy a plány sa križujú
V 90. rokoch pôsobil sám Dick Cheney (ktorý sa vtedy dočasne stiahol z politiky) vo vedení známej ropnej firmy Halliburton. Keď sa neskôr Cheney stane Bushovým viceprezidentom (a šedou eminenciou celej vlády), zhodou okolností to bude práve on, kto bude od prvých dní rozpútavanie vojny presadzovať najviac. A Halliburton sa dostane neskôr v Iraku k obrovským ziskom.
Nešlo však len o ropu. Zbrojné firmy ako Lockheed Martin lobovali takisto a žiadali vojnu, na ktorej by mohli zbohatnúť. Proizraelská sionistická loby AIPAC a jej predĺžené ruky, ako napríklad Paul Wolfowitz zasa dúfali v likvidáciu silného arabského režimu, lebo verili, že to pomôže Izraelu (naďalej kolonizovať Palestínu). Ideológovia ako Irving Kristol snívali o novom impériu a o sláve. Kristol otvorene hlásal, že „nestojí za to byť najväčším národom na svete a nemať imperiálnu rolu“. Sníval o Rimanoch a Britoch z Viktoriánskych dôb a sníval, ako ich jeho Americké impérium prekoná. Otvorene priznával, že ho v politike nezaujíma život bežných ľudí – jeho zaujímal len lesk vysnívaného impéria.
A tak sa rodila aliancia. Rodila sa už v 90. rokoch. Z chamtivých zbrojárskych a ropných firiem, sionistov a ľudí túžiacich po sláve a impériu. Svojimi plánmi sa nijako netajili a opakovane ich zverovali papieru. Irak mal byť prvou a dokonalou vojnou, ktorá položí základy ich, ako sa otvorene hovorilo, globálnej svetovlády.
Neokoloniálna vojna mala načisto spľundrovať a ovládnuť celý jeden štát a mala byť prvým krokom k sérii ďalších vojen. Podrobné plány hovorili (ako dnes vieme) o dobytí siedmych krajín za 5 rokov a o ovládnutí celého Blízkeho východu. Okolo rokov 2001 až 2002 sa továrne na lži dali do pohybu. Klamstvá sa verejnosti fabrikovali doslova každým dňom. Scéna na jednu z najväčších tragédií tohto storočia bola pripravená.
Militantné Slovensko
Už koncom roku 2001 Spojené štáty a NATO napadli a okupovali suverénny štát Afganistan. V marci 2003 začali Američania a hŕstka ďalších dlho plánovanú inváziu do Iraku. Médiá boli mesiace a roky kŕmené hŕbou lží. Vojna sa vyhlásila pod zámienkou toho, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia a je napojený na Al-Káidu. Collin Powell v mene USA vedome oklamal celý svet.
Trochu sa pozabudlo na to, že štáty inak lojálne k NATO (Francúzsko, Nemecko) sa na invázii odmietli zúčastniť. Zúčastnilo sa len zopár najfanatickejších, tých, kde si politici chceli šplhnúť u Veľkého brata tým, ako slepo sú mu oddaní a ako ďaleko sú ochotní zájsť vo svojej zapredanosti.
Hanbou je, že jednou z týchto krajín popri Poľsku bolo aj Slovensko. Naši nekonečne milovaní pravicoví politici sa napriek nulovej podpore vojny u obyvateľstva predháňali vo výrokoch tak militantných ako z dôb Tisovho štátu. Pokrytec Havel u našich bratov Čechov zas naposledy dokázal, ako málo mu záleží na reálnom humanizme.
Rabovaniu sa ticho prizerali
Irak je kolískou ľudskej civilizácie. Babylon a Asýria ležali v Iraku, Alexander na pôde Iraku vybojoval svoju ríšu a aj umrel. Najstaršia z civilizácií – sumerská ležala v Iraku v mestách ako Ur a Uruk.
Iračania sú, resp. boli na svoje dejiny a tradíciu hrdí. Ich múzeá boli plné 5-tisíc rokov starých artefaktov, klinopisných tabuliek a sôch. Pravda, mnohé už ulúpili kolonizátori, ale mnoho ešte v roku 2003 existovalo. Hneď v prvých týždňoch americkej invázie toto obrovské kultúrne dedičstvo takmer zaniklo.
Naomi Klein v Šokovej doktríne opisuje, ako sa americkí vojaci v priamom prenose dívali, ako zlodeji rabujú múzeá a ako mizne 80 percent zo 170 000 predmetov. Cituje svedectvá Arabov, ktorí verili, že ide o cielený spôsob, ako ich ponížiť a zbaviť dôstojnosti.
Peter McPherson, ktorý bol do Iraku poslaný ako hlavný ekonomický poradca, sa celkom otvorene vyjadril, že mu rabovanie zločincov nevadí, pretože je to iba forma prirodzenej privatizácie a zoštíhľuje sa tým hlúpy verejný sektor. To bolo predsa v pláne, či nie? Podľa jeho kolegu Johna Agresta bolo kradnutie na uliciach dokonca „príležitosťou na nový štart“.
Reformy a iné hrôzy
Agresto bol v novom establišmente americkým poradcom pre školstvo. Sám sa chválil, že si odmietol o Iraku prečítať čo i len jednu knihu, aby mal „čistú hlavu“. A potom sníval, ako tých nekultúrnych púštnych ľudí scivilizuje. Keby si bol aspoň tú jednu knihu prečítal, zistil by, že Irak mal jeden z najlepších vzdelávacích systémov v regióne a výrazne vyššiu gramotnosť ako Agrestov rodný štát Nové Mexiko (89 oproti 54 percentám). To si ale, pravdaže, nebolo treba overovať. Ako všetci vieme, hnedí sú predsa podľudia.
Od prvých dní okupácie sa americký správca Bremer a celý jeho establišment vrhli na prerábku Iraku v štýle tej najextrémnejšej šokovej terapie, aká nebola ani v Rusku. Samotná idea, že zahraničný okupant začne otvorene diktovať ekonomickú politiku cudzieho štátu, je asi najextrémnejšou formou neokolonializmu a každý si domyslí, čím záujmom slúžila.
Bremer znížil irackú korporátnu daň zo 45 na 15 percent, povolil zahraničným firmám vlastniť podiely a rovno stopercentné v miestnej ekonomike, začal rozsiahly program privatizácií takmer každého štátneho podniku. Dokonca sa v štáte, kde 70 percent chorých umieralo na liečiteľné choroby, začal hneď zavádzať a projektovať krásny americký systém súkromného zdravotníctva.
Zamestnanci mali mať naďalej nulové štrajkové práva ako za Saddáma (tento aspekt jeho legislatívy vyhovoval). Medzi prvými aktmi Bremera v správe bolo vyhodenie pol milióna štátnych zamestnancov vrátane lekárov a sestričiek. Iracká armáda mala prestať existovať, aby zotročený ľud nerozhodoval už doslova o ničom. Ľudia, ktorí z rodinných dôvodov kedysi vstúpili do Saddámovej strany Baas, boli zovšadiaľ vyhadzovaní, zatiaľ čo najbrutálnejší mučitelia a vrahovia zo starého režimu boli zamestnaní v novej tajnej polícii.
Americká armáda zatiaľ hliadkovala len okolo Ministerstva ropného priemyslu a podobných priorít, zatiaľ čo zbytok štátu nechala nerušene sa prepadať do kriminality a chaosu. A napriek kecom o prinášaní slobody začala čoskoro na tlač platiť cenzúra.
Strieľalo sa z každého domu
V máji a júni 2003 bol Irak obsadený a vládna armáda Saddáma Husajna de facto prestala existovať. Američania boli v Bagdade a na krátky čas sa zdalo, že americké impérium vojnu vyhralo. Lenže zdanie klamalo. A presne ako predpovedali tí, čo skutočne premýšľali, ako napríklad George Galloway, pád Bagdadu nebol (parafrázujúc Churchillove slová o bitke o El Alamejn) začiatkom konca, ale iba koncom začiatku.
Z okupovanej, poníženej, okrádanej a chudobnej krajiny vyšľahol prameň odporu. Malé samostatné skupiny vlastencov začali na vlastnú päsť podnikať proti okupantom útoky. Nie za Saddáma, ktorého návrat chcel málokto, ale za svoju krajinu. V priebehu niekoľkých týždňov a mesiacov počty rebelov narastali. K povstaniu sa pridali aj šiiti, ktorí boli minulým režimom utláčaní a diskriminovaní, ale aj tak chápali, že bol menším zlom než čokoľvek, čo ich teraz čakalo. Čoskoro už strieľali na okupačnú armádu ľudia z každej strechy a z každého domu.
Povstalci nemali zdroje, ktorými disponoval ich nepriateľ. Nemali letectvo a bombardéry. Nemali vrtuľníky. Nemali tanky a už vôbec nie také ako americký Abrams, vybavené kamerami na všetky smery a najmodernejšími panciermi. Nemohli urobiť nič, keď na nich zo vzduchu metali lietadlá smršť. Proti tankom sa museli vrhať pešky so zastaranými a nepresnými RPG. Ak netrafili, bolo po nich. Príručky americkej armády spomínajúce na tieto boje sú (napriek nenávisti) plné slov o šialenej odvahe, s akou sa Iračania na ich opancierované vozidlá vrhali. Dodajme, že nemali ani žiadny vlastný zbrojný priemysel – a zbrane im nedodávala nijaká koalícia ochotných krajín zo zahraničia (ako napríklad dnes Ukrajincom).
Týždeň od týždňa sa americké vojská chovali stále besnejšie, vypaľovali dediny, vraždili ženy, deti, znásilňovali a mučili. Besneli skoro ako nacisti v rokoch okupácie Sovietskeho zväzu. O tom vám však naše médiá, samozrejme, nepovedia. Nepovedia vám o povraždení desiatok civilistov v Hadíthe, o zmasakrovaní demonštrujúcich vo Fallúdže, o znásilneniach v Mahmudíji…
Pre štandardné slovenské liberálne plátky totiž hnedí nie sú ľudia a Amerika podobné veci nepácha. To iba „Rusáci“ z Ázie a Mongoli, z nadradenej rasy zrodení Yankee nikdy.
Aké sme si vzali ponaučenie?
Počas rokov 2004 – 2006 sa dennodenne ukazovalo, že Amerika vojnu v Iraku nevyhrá. Potom ako vojna rozkmotrila vzťahy s Ruskom a Francúzskom, začali ďalší dlhodobí americkí spojenci opúšťať ich rady. Po víťazstve sociálnodemokratickej vlády vo voľbách stiahlo svoju armádu z Iraku Španielsko. V roku 2006 konečne aj Slovensko a povedzme otvorene, že to bolo zásluhou (jednou z mála, ale zato skutočne veľkou) Roberta Fica a jeho vlády.
Protiamerické a protibushovské nálady narastali po celom svete ako ešte nikdy. Roku 2011 nakoniec Barack Obama vojská z Iraku stiahol. Tu sa ale ukázala kľúčová slabina celého povstania – nikdy nemalo jednotné velenie. A bez okupantov aj Saddáma sa Irak zasa prepadol do nekonečnej vojny každého s každým.
Iracká vojna tak zanechala svetu milión mŕtvych, obrovskú utečeneckú a migračnú krízu, ktorá sa za pár rokov preliala cez Turecko do Európy, a ovzdušie totálnej nedôvery voči mainstreamovým pravicovým médiám.
A aké sme si z toho vzali ponaučenie tu u nás na Slovensku? Bojím sa, že žiadne. Všetci tí, ktorí klamali a zavliekli našu krajinu do bahna tejto vojny, sedia naďalej na výslní. Šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný, bývalý minister zahraničia Korčok, novinár Štefan Hríb z Týždňa a, samozrejme, najspravodlivejší na svete Daniel Lipšic. Nikomu z nich mainstream nikdy neskriví ani len vlások na hlave. Nedávno sa nám zasa pokúšal predať premiéra, ktorý nás (popri iných zločinoch) do tejto vojny zavliekol – Mikuláša Dzurindu. O tom, koľko mŕtvych má na svedomí, pravdaže, nepadlo ani slovo.
Lipšic, Hríb či Dzurinda nikdy nevideli tváre ľudí, ktorých zabili, nikdy si nenasťahovali do svojich prepychových víl utečencov, ktorí prišli o domovy (to je predsa na tupej sedľači slovenskej, aby to robila) a ďalej si užívajú peniaze, moc a slávu. To isté na druhej strane Atlantiku s menami ako Hillary Clintonová, Joe Biden, Victoria Nuland či John Bolton.
Neviem, ako vám, ale mne je z tohto sveta zle.
.
.
Kristián Haulík, člen FĽM Západ
.
Zdroje:
US ‘plans to attack seven Muslim states.’ In: Al Jazeera. [cit. 2023-03-20] Dostupné online: https://www.aljazeera.com/news/2003/9/22/us-plans-to-attack-seven-muslim-states
CHMELÁR, E., 2006. Desať najväčších lží o vojne v Iraku. In: SME. [cit. 2023-03-20] Dostupné online: https://blog.sme.sk/chmelar/politika/desat-najvacsich-lzi-o-vojne-v-iraku
KLEINOVÁ, N., 2010. Šoková doktrína. Praha: Argo, Dokořán. ISBN 978-80-257-0357-1.
ROBIN, C., 2011. The Reactionary Mind: Conservatism from Edmund Burke to Sarah Palin. Oxford: Oxford University Press. ISBN 978-0199959112.
STOCKBAUER, B., 2019. “Rebuilding America’s Defenses“ – A Summary of the PNAC. In: Transcend Media Service. [cit. 2023-03-24] Dostupné online: https://www.transcend.org/tms/2019/12/rebuilding-americas-defenses-a-summary-of-the-pnac/