Kult osobnosti J. Kuciaka ?

Smutný príbeh o pracovných metódach slovenských liberálov.

Je to rok od nešťastnej udalosti, pri ktorej zomreli dvaja mladí ľudia. Táto udalosť bola spúšťacím mechanizmom nabrúseného stroja, ktorý potreboval už len voľný ring, aby sa mohol naplno rozbehnúť. Slovenská liberálna pravicová sféra sa dokonale mobilizovala a využila smrť týchto nešťastníkov na dosiahnutie svojich cieľov, respektíve vzhľadom k tomu, že liberáli vždy chcú viac, dosiahli len určité čiastkové ciele. Slovenský kaviarenský liberál sa len tak ľahko nezastaví a keď cíti možnosť, tak ide kým mu sily stačia. Kaliňák dole nestačí! Fico dole nestačí! Keď sa to raz rozbehne je to ako parný valec a chce to vyžmýkať potenciál udalosti do poslednej kvapky krvi. V tomto prípade temer doslova.

Sladké uspávanky učebníc o férovom politickom súboji v pluralitnej demokratickej spoločnosti, vyvážená diskusia a dodržiavanie etických noriem sú občas na smiech a občas na plač. Realite sa viac približuje Orwellovská totalita a jej metódy boja za „tú jedinú správnu liberálno-demokratickú, kapitalistickú, buržoáznu spoločnosť“. Jediný rozdiel je v tom, že o čo menej sú ľudia zničení telom, o to viac sú zničení duchom. Duševná totalita a disciplinovanosť – to je to pravé orechové! Medzi osvedčené totalitné praktiky patrí napríklad vytváranie hrdinov, alebo lepšie povedané hrdinov, ktorí bojovali (a najlepšie aj zomreli) za „správnu vec“. Jeden mŕtvy martýr je lepší ako desať žijúcich veci lojálnych politikov, ktorí vedú plané reči.

Vytvoriť kult osobnosti mŕtveho bojovníka za ……………………. (doplňte podľa potreby, napr. slobodu a demokraciu) je účinná pracovná metóda ideológov toho ktorého režimu. Spočíva v tom, že sa „martýr“ stáva akýmsi živým symbolom a dá veci emotívny rozmer. Na koho nezapôsobí fotografia z pohrebu či plačúca vdova, matka, dcéra? Vytvára sa jedna veľká ilúzia o mŕtvom, a tento chudák je vlastne len využívaný na dosahovanie určitých politických cieľov. Z etického hľadiska je to úplné dno toho, čo sa dá nazvať nemorálnym. Vytvoriť z človeka nástroj je ako skočiť do morálnej žumpy a ľudia, ktorí to robia (pričom sa tvária že im veľmi ublížilo úmrtie danej osoby, o ktorej existencií sa dozvedeli vlastne len vďaka jej smrti) by mali prejsť kurzom, kde by sa učili, že človek nemá hodnotu len vtedy, keď pre nás môže niečo urobiť, alebo keď vďaka nemu môžeme niečo dosiahnuť, ale práve naopak, že človek má hodnotu aj bez toho.

Treba si uvedomiť, že sú osobnosti, ktorých „oslavovanie“ a verejné uznanie je zo spoločensko-etického hľadiska v poriadku. Sú to ľudia, ktorí majú významné zásluhy v rôznych oblastiach vedy či kultúry, alebo vykonali nejaký významný spoločensky prospešný čin, napríklad zachránili život skupine občanov, zabránili ekologickej katastrofe atď. Na druhej strane sú tu nešťastníci, ktorí možno ani sami nevedeli, čo sa stane po ich smrti. Nevedeli, že sa na nich budú priživovať ideológovia a vytvoria z nich svoje pracovné nástroje, že ich zo zeme vytiahnu do nebies a vytesajú ich takpovediac do kameňa. Vyvstáva teda otázka:

Vytvára sa tu zámerne kult osobnosti J. Kuciaka a jeho snúbenice?

Samozrejme, nemôžeme súčasnú situáciu na Slovensku porovnávať s kultom osobnosti Kim Ir-sena v KĽDR. Skôr chcem upozorniť na určité skutočnosti, ktoré napovedajú, že sú tu určité, povedzme, snahy.

V prvom rade nerozumiem za aké významné zásluhy bolo J. Kuciakovi udelené vysoké štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. Síce to nie je jediné ocenenie, ktoré mu bolo udelené, no tie ostatné nie sú zďaleka tak významné. Nepreháňame to trošku? Pokiaľ viem, tak toto vyznamenanie sa udeľuje za „mimoriadne zásluhy“ a zo spisovateľskej brandže pre ilustráciu uvediem ako príklad dvoch držiteľov tohto vyznamenania známeho historika Vojtecha Zamarovského, ktorý napísal „XY“ kníh, či významného básnika Milana Rúfusa, ktorého pozná snáď každý. Rád by som teda ako občan tohto štátu vedel, za aké konkrétne zásluhy bolo J. Kuciakovi udelené toto vysoké vyznamenanie, pričom by som bol rád, keby to niekto konkrétne objasní a neobmedzí sa len na strohé konštatovanie „…za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o rozvoj v oblasti žurnalistiky“. (Ako sa veľmi stručne uvádza na internetovej stránke prezident.sk)

Ďalej treba spomenúť knihu, ktorá vyšla a čitateľovi sľubuje fotografie z rodinných archívov, spomienky rodinných príslušníkov atď… Vtipným je najmä moment, keď sa dozvedáte na portáli aktuality, že kúpou knihy (o.i.) bojujete za slobodu a demokraciu (!). Smutným je fakt, že táto formulácia nie je vtip. Tak ako sme pred rokom 1989 skorým príchodom do práce zasadzovali smrtiaci úder americkým imperialistom, tak dnes kúpou knihy bojujeme za slobodu a demokraciu. Trochu sa zamyslime nad morálnym právom kritizovať komunistickú propagandu na strane jednej a obratom na strane druhej používať takéto perly ducha na propagáciu vlastnej veci.

Do tretice treba spomenúť pamätník, ktorý vznikol v Košiciach  a pomerne okázalý pomník na hrobe nebožtíka, na ktorom je veľmi úderne napísané, že bol zavraždený. Akoby to nebol obyčajný človek, ktorý zomiera, ale hrdina – umučený v boji proti zlým silám.  Samozrejme som zámerne vynechal desiatky, ba až stovky samostatných článkov v novinách či na internetových portáloch a hodiny rôznych reportáží a relácií, ktoré sa venovali nebohému. Sme tým doslova zavalení už celý rok a nádej na únik pred týmto mediálnym šialenstvom je veľmi nízka, jedine ak tak na Marse.

All for … zdravý rozum a kritické myslenie

Aj napriek tomu, že nás neoliberálna prozápadná ideológia nabáda k využívaniu zdravého rozumu a kritického myslenia, útočí najmä na city a emócie ľudí prostredníctvom vytvárania idolu – mučeníka za správnu vec. To je, čuduj sa svete, presným opakom zdravého rozumu a kritického myslenia. V konečnom dôsledku tu predsa ide len o ďalší mocenský súboj medzi dvoma skupinami, ktorého výsledok, nech by bol akýkoľvek, nič podstatné pre ľudí nezmení. Stále budeme tvrdo makať, robiť nadčasy, mzdy budú mizerné a kurence budú z Brazílie. A korupcia ? Ak uvážime, kto by mal nahradiť súčasnú politickú špičku, tak si myslím, že stále platí pravidlo: „Nový pán si do stajne prinesie vždy vlastné kone.“

Vražda je vždy nešťastná udalosť. Nebohý si zaslúži pokojný odpočinok a pozostalí spravodlivosť v zmysle objasnenia činu a spravodlivého odsúdenia páchateľov. V prvom rade, ak niekto zneužíva takúto udalosť na dosahovanie vlastných cieľov je to hlboko nemorálne a odporuje to humánnemu zaobchádzaniu s človekom ako s živou bytosťou a nie ako s vecou, ktorú možno použiť a zahodiť. Skutočne chceme, aby nám vládli ľudia, ktorí vnímajú ľudí ako veci ? V druhom rade, nerobme zo seba užitočných hlupákov, ktorí si potrebujú vyliať svoju zlosť a uvoľniť svoje komplexy šírením nenávisti. Nedovoľme urobiť zo seba stádo tupcov, ktoré nevdojak vydobyje politickú moc úzkej skupine ľudí, a s pomocou ktorej sa dostaneme „z blata do kaluže“.

Tomáš D.