Už nejaký čas má Veľká Británia novú vládu zloženú z labouristov pod vedením premiéra Keira Starmera. Niekto neznalý veci by si snáď mohol takmer myslieť, že by sa britskí pracujúci mali vláde Strany práce po dlhých 13 rokoch vlád Toryovcov tešiť. Žiaľ, opak je pravdou. Antikapitalistické tendencie v tejto strane boli už dávno zmarené a zvyšok „ľavice” odstavili konformisti napojení na veľkých donorov.
Boli vôbec niekedy „ľavicou“?
Labouristi nakoniec prišli o vládu, ale práve vtedy sa postupne začala črtať nádej. V roku 2015 sa predsedom strany stal dlhoročný aktivista proti invázii do Iraku, úprimný antiimperialista a síce naivný no stále socialista blízky bežnému ľudu – Jeremy Corbyn. Tisíce mladých sa húfne hlásili do strany pod jeho vedením. V roku 2017 (vo voľbách ktoré už takmer upadli do zabudnutia) dosiahli Labouristi o desať percent lepší výsledok ako predtým. Bola to predovšetkým sústredená grassroots kampaň organizovaná nadšencami zo straníckej platformy Momentum, ktorá vznikla práve v snahe obrodiť Labour s Corbynom na čele.
Médiá proti Corbynovi
Kapitalistická elita panikárila. Podľa jednej štúdie až tri štvrtiny všetkých článkov o osobe Jeremyho Corbyna prekrúcali alebo klamali o jeho reálnych postojoch. Iná analýza odhalila, že už za prvých sedem dní jeho predsedníctva 60 percent článkov opisovalo jeho politiku negatívne a iba 13 percent pozitivne. Médiá označovali plány na ekonomickú reformu za pokus o „premenu Británie na Zimbabwe“ a jeho protivojnové postoje označovali za podporu Putinovho Ruska. Nakoniec, ako finálny kúsok svojej propagandy, fabrikovali rozprávku o údajnom „antisemitizme“ corbynovcov. Vypochodovali s definíciou antisemitizmu pod ktorý podľa nich spadali nielen negatívne názory na židov, ale aj doslova takmer akákoľvek kritika súčasnej politiky Izraela – a honba na čarodejnice sa mohla začať.
Corbinistas, ako bolo ľavé krídlo strany posmešne označované, však nečelilo iba tlaku zvonka. Dnes už aj na základe vyšetrovacích správ vieme, že cielene všetky kroky labouristickej strany sabotoval práve konformistický stredný a vyšší manažment strany s cieľom odkaz na pracujúcich nechať maximálne v názve. Komunistických entryistov organizovaných okolo trockistického časopisu Socialist Appeal vyhodili medzi prvými. Nie len, že by boli príliš otravní, ale hlavne ako organizovaná skupina tlačili na prerod strany. Nakoniec skončil odvolaný aj samotný Corbyn, ktorého v roku 2020 nahradil sir [sic!] Keir Starmer. Dlhoročný blairovec, človek osobne zodpovedný za perzekúcie politického väzňa Juliana Assangea a predovšetkým nastrčený pajác systému a amerického imperializmu. Do očí členskej základni najprv klamal, že sa bude pokúšať o kompromis, sľuboval, že bude naďalej podporovať základné body programu, že stojí za znárodnením verejných služieb, obmedzením exportu zbraní do zahraničia a daňami pre bohatších. Postupom času každý jeden svoj sľub porušil a vydláždil si tak cestu k premiérskemu kreslu. Corbyna a posledné zbytky jeho prívržencov medzitým úplne vylúčil z členstva v strane a každého oponenta umlčal. Starmerovská labouristická strana dnes plne stojí za záujmami kapitálu a vedenia Spojených štátov a Izraela. Obmedzuje sociálny štát tak isto ako to robila pravica. Vzdala sa plánov na reformy verejných služieb aj daní. Dnes už Labour v Británii nikto nenazve inak než “Red Tories”.
Inovácie dorazili aj k nám
Tragédia anglickej Strany práce dokázala, že je jedno, ako dobre je organizované antikapitalistické krídlo v inak reformistickej strane, vždy vyhrajú oportunistickí prevracači kabátov, ktorí sú v kľúčových pozíciách. Od puču v Strane práce sme mali šancu si overiť túto zákonitosť aj v našich končinách. O tom, prečo každá oficiálna strana je nevyhnutne reformistická viac v krátkom článku tu. Labour pod vedením Corbyna mohla byť mostom pre antikapitalistické organizácie, no rozhodne nie konečným cieľom ich snaženia. Zdá sa teda, že jediná cesta vpred je svojpomoc a sebestačnosť, nie entryizmus a reformy zvnútra.
.
.
Kristián Haulík, člen FĽM Západ
členka FĽM Západ
