„LGBT otázka”, ktorou sa v statuse quo spoločnosť intenzívne zaoberá, nech je k nej zaujatý akýkoľvek postoj, je škodlivá pre pokojnú existenciu a práva LGBT ľudí. Zároveň prezentuje smer, ktorým by sa progresivizmus ako taký mal uberať. Pozrieme sa na to, aké postupy by mali byť zvolené, aby práva menšín, ako aj ich akceptácia, nielenže zostali neporušené, ale aj sa posilnili.
Paralela k židovskej otázke minulého storočia
V posledných rokoch sa v spoločnosti ukazuje akýsi nový trend: LGBT ľudia sú využívaní v čoraz väčšej miere ako tváre firiem, bavíme sa o nich v médiách, v diskusných reláciách s politikmi, vidíme o nich body v programoch politických strán… Jeden by si pomyslel, že to je znak pokroku pre našu spoločnosť, ako aj pre progresívne hlasy v nej. Pre LGBT ľudí to ale až tak ružovo nevyzerá.
Čo je vlastne tá LGBT otázka? Tento fenomén bol takto pomenovaný pre účely článku ako paralela k „židovskej otázke“ 19. – 20. storočia, kedy sa viedli búrlivé diskusie o právach a uznaní Židov. Už len fakt, že boli predmetom tejto kontroverzie, ich staval do pozície, v ktorej boli považovaní za skupinu samu o sebe kontroverznú. Ukazovanie svojej patričnosti k nej vyvolávalo pozornosť. Už len samotné bytie Židom ich vyčlenilo z davu, dostal sa k nim iný prístup (či už nežiadaná infantilizujúca podpora a silená zhovievavosť, alebo predsudky, vzďaľovanie sa a hanlivé komentáre). Prvá vec, ktorú si na nich človek všimol, bolo práve to, že sú niekým „iným“.
Človek, ktorý bol Žid, bol v mysliach ostatných predovšetkým Židom, nie slušný alebo hulvát, múdry alebo nevzdelaný, dobrosrdečný alebo nevraživý. A aj keď mal nejakú výraznú pozitívnu vlastnosť, tak bol „veľmi pekný, slušný a múdry, ale bol to Žid”. Po dlhých desaťročiach riešenia tejto témy bolo viac než jednoduché zhodiť ekonomické krízy a podobne na „agendu“ Židov, z ktorých väčšina robila v bankovníctve (všeobecne neznášanom sektore). Poukazovali na ich chamtivosť – namiesto triezveho pohľadu na doteraz existujúci ekonomický systém, jeho štruktúry a tendencie k opakovaným krachom, ktoré boli opísané mnohými ekonómami. Bolo iba otázkou času, kedy bude zvolená strana zaujímať voči nim nepriateľskú pozíciu. Všetci vieme, ako to dopadlo.
Kontroverzná existencia LGBT ľudí
Porovnajme si to s pozíciou, v ktorej sa v statuse quo ocitajú ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni alebo cisrodoví. Ak je daný človek LGBT, je predovšetkým gejom, lesbou, bisexuálom, transrodovým človekom, alebo nositeľom akéhokoľvek iného hanlivého pomenovania – všetko ostatné je na druhom mieste. Ich existencia je kontroverzná. Prečo? Porovnávané skupiny sú menšinami v iných obdobiach, z rôznych dôvodov (etnikum/sexualita), s iným typom fungovania (židovstvo ako etnikum zdedíš, svoju sexualitu/rod objavíš) a okrem menšinového statusu v spoločnosti nemajú spoločné doslova nič. Práve ten je odpoveďou na položenú otázku.
Kde je „LGBT otázka“ používaná? Jednoduchá odpoveď je: všade. Od krčmových debát cez diskusné relácie, televízne noviny, útoky konzervatívcov, obhajoby progresívcov, kampane strán až po marketing rôznych spoločností. Okrem prvého príkladu, ktorý iba poukazuje na to, ako hlboko sa tento bod diskusií dostal, všetky zvyšné fungujú na jednoduchej premise: ak je ukázať postoj k danej téme výhodné pre misiu danej osoby alebo inštitúcie (dostať hlasy, zarobiť, byt populárny, dostať zhliadnutia), budú sa jej venovať.
Prináša to výhody: Politika zvolia vďaka jeho (ne)súhlasu v kontroverznej otázke, v diskusnej relácii si vypočujú odpoveď zapáleného politika či celebrity, kúpou istého produktu „podporujú“ inkluzívnu spoločnosť. Táto stratégia však do veľkej miery znevýhodňuje menšiny, aj keď sa daný aktér prezentuje ako ich podporovateľ. Stavia ich totiž do pozície, v ktorej sú prostriedkom na dosiahnutie nejakého cieľa. Ich životy sú iba argumentom, ich existencia sama o sebe je politická.
Toto je dobrou správou pre akéhokoľvek konzervatívca, ktorý sa snaží postavenie LGBT ľudí zhoršiť. Po a, progresívci im musia protirečiť, aby neboli zákony znevýhodňujúce menšiny uplatnené, alebo nenávisť voči nim propagovaná na verejnosti. Po b, reálnym progresívcom, ktorým ide o lepší život pre daných ľudí a nie o popularitu alebo hlasy, táto diskusia extrémne škodí. Akonáhle sú menšiny využité ako prostriedky na dosiahnutie cieľa, nie sú vnímané v očiach spoločnosti ako ľudia na rovnakej úrovni. Či už sa vyjadria alebo nie, budú v horšej pozícii aj progresívci ako politická skupina, ktorá je ďalej od naplnenia jej cieľov, aj menšiny, ktorých sa zastávajú, pretože prišli o legálne práva a/alebo o ten kúsok rešpektu v spoločnosti, ktorý aktuálne majú.
Prečo sú bieli hetero ľudia privilegovaní
Kedy naposledy boli bieli hetero ľudia použití takýmto spôsobom? Kedy sa o nich rozmýšľalo ako o „komunite“, kedy sa hovorilo o ich „hnutiach“? Kedy boli použití ako prostriedok na dosiahnutie väčšieho cieľa (či už na popularitu nejakej osobnosti, hnutia, strany alebo na marketing)? Biely človek sa nezamýšľa nad svojou rasou, hetero človek nad svojou heterosexualitou (pokiaľ sa nepovažuje na základe danej črty za nadradeného). Títo ľudia sa nad tým nezamýšľajú PRÁVE LEBO, lebo ich identita je „normálna“, nie sú „menšinová komunita“ separátna od toho, čím by človek podľa spoločnosti mal byť, nie sú predmetom kontroverzie. Ich život nie je prostriedok na kampaň. Môžu sa držať za ruky na ulici s partnerom bez toho, aby to bolo vnímané ako protest, rebelantstvo alebo zvrátenosť. Tento luxus paradoxne spôsobuje, že ani progresívne hnutia (bielych heterosexuálnych cisrodových ľudí) si neuvedomujú negatívne dopady ich vlastnej obhajoby menšín.
Áno, jeden sa môže pýtať, ako inak by mali LGBT ľudia a hnutia ich podporujúce reagovať na konzervatívne útoky. Problém je, že v medziach diskurzu sa žiadna možnosť neponúka. Tieto útoky nie sú len útokmi vo forme „ste úchylovia“, ale aj vo forme „ste argumentom v diskusii, ktorej sa musíte zúčastniť, aby ste mali vôbec šancu existovať v pokoji“. A keď si musíš vyberať medzi prijatím zákona, ktorý ti ako súčasti danej menšiny pokazí život, a medzi pomocou v blokovaní takého zákona, to jest pridaním sa do potupujúcej diskusie (kde nezastupuješ nejakú stranu čisto z vlastného presvedčenia alebo pre politické body, ale si primárne jej témou, o ktorej sa dve politické zoskupenia hádajú), definitívne si vyberieš potupu pred aktívnym ohrozením. Zákony platia od momentu podpísania, kdežto negatívne dopady diskusie o právach LGBT ľudí prichádzajú postupne, nenápadne a človek si často neuvedomí ich existenciu, až kým nie je príliš neskoro. V tom bode prichádza ľutovanie typu „kto to mohol čakať?” a pokračuje sa v rovnakej taktike (viď zločin z nenávisti spáchaný na Zámockej ulici).
.
.
Liv Jánošíková
členka FĽM Východ
Pingback: LGBT otázka: ako zastaviť diskusiu 2/2 - FĽM