Je jún, „mesiac hrdosti”, a tak je čas sa posmeliť a ísť s pravdou von: liberálne ľudskoprávne hnutie na Slovensku ako celok robí viac škody než úžitku. Liberalizmus rozhoduje o tom, ako o nás, kvír ľuďoch, bude rozprávať celé Slovensko. A to je zle. Liberalizmus je totiž antisociálnou ideológiou, ktorá uprednostní prázdne kultúrne gestá či karhanie jednotlivcov namiesto skutočných riešení.
Spravia všetko preto, aby sa nemuseli dotknúť posvätnosti trhovej ekonomiky: žijete v Rimavskej Sobote, kde je nezamestnanosť 20 percent? Pomôže vám infografika o finančnej gramotnosti! Konzervativizmus nie je o nič lepší: Problém nie je to, že nemáte kam dať dieťa do škôlky – nie, problémom sú interrupcie! Podobne, keď sa spomenú reálne problémy LGBTI ľudí (ktoré sú z 99 percent totožné s problémami zvyšku republiky), tak liberáli sa nezmôžu na viac než mávanie vlajočkami, a konzervatívci z nich preto idú vymetať diabla. A tak sa neriešia ani skutočné problémy kvír ľudí, ani skutočné problémy majority.
Skoncujme s liberálnymi zlozvykmi
Treba jednoznačne povedať, že kvír aktivizmus pomáha jednotlivým kvír ľuďom na Slovensku s pocitom spolupatričnosti a bezpečia. Ale dokáže nám ako komunite aktivizmus pomôcť tak dobre, ako nám pomáha ako jednotlivcom? Spôsob, akým sa komunikuje LGBTI téma, či už liberálnymi stranami alebo ľavicovými kolektívmi, je Slovensku cudzí. Používame cudzie pojmy a jazyk, preberáme západnú teplú kultúru, izolujeme sa od „spiatočníckeho Slovenska” a utiekame sa k „pokrokovému Západu”.
Samozrejme, je to pochopiteľné – americká kultúra je dominantná na celom svete a západná teplá kultúra je od novembra 1989 (či od normalizácie) náš jediný reálny referenčný rámec. Navyše, ak doma čelíme útokom či nepochopeniu, hľadáme útočisko tam vonku. A aj keď nikomu nič nedlžíme – kým bojujeme za svoje práva, bojujeme za porozumenie zvyšku Slovenska. Je preto namieste sa po viac než 30 rokoch aktivizmu spýtať, či naše požiadavky formulujeme správne a zrozumiteľne, keď sme za ostatných tridsať nezažili väčší pokrok.
Ostatné roky sa na scéne teplého aktivizmu častejšie skloňuje myšlienka, že kvír oslobodenie (rovnoprávnosť a materiálny dostatok pre všetkých ľudí bez rozdielu) nie je dosiahnuteľné v kapitalizme. To je dobrý začiatok, ale čo s tým? Bežný človek nerozumie abstraktnému akademickému jazyku, ktorý toto krídlo nominálne antikapitalistického – radikálne liberálneho – aktivizmu používa. Navyše, antikapitalizmus je aj týmto krídlom prehliadaný v prospech radikálnych kultúrnych zmien, pre presadzovanie ktorých nie sú všade vhodné podmienky. Čo je cieľom teplého aktivizmu: hľadať praktické riešenia, alebo l’art pour l’art?
Máme spoločné problémy, majú spoločné riešenia
Nedostatok dostupného bývania je problém ako pre majoritu, tak i napr. pre teplú mládež, ktorú rodičia vyhodia z domu. Predpotopné zdravotníctvo je tak problém pre majoritu, ako pre trans* ľudí či ženy. Zbytočná byrokracia je problém ako pre majoritu, tak i pre trans* ľudí. Slabá podpora rodín ohrozuje ako „tradičné” rodiny, tak i teplé rodiny. Nezamestnanosť či oslabovanie odborov a pracujúcich sa týka tiež nás všetkých – ostrakizovaných teplých ľudí (podobne ako žien či Rómov) o to viac. Konštruktívne a vzájomne vyhovujúce riešenia nám pomôžu omnoho viac než vyhlásenia a sľuby pravičiarov.
Teplý aktivizmus sa musí zbaviť liberálnych zlozvykov, začleniť sa do zvyšku slovenskej spoločnosti a prakticky podporovať boj bežného človeka, aj keď so zaťatými zubami. To sa, samozrejme, nevylučuje so vzdelávacími a kultúrnymi aktivitami, ktoré hrajú svoju úlohu v kvír emancipácii. No prijatie nedosiahneme zo slonovinovej veže, ale preukázaním socialistickej spolupatričnosti so zvyškom pracujúcej triedy podporou štrajkov, odborárskych protestov a podobne. Boj za socializmus je bojom za rovnoprávnosť, materiálnu i právnu, bez prázdnych rečí a prázdnych gest.
.
.
Sely
trans členka FĽM Západ
