45 zadržaných migrantov v Medveďove vyhlásilo hladovku, no napriek tomu im médiá či politici venujú nulovú pozornosť. Kedy sa títo ,,bojovníci“ za ľudské práva postavia aj za nich?
Situácia pri južných hraniciach
Podľa informácií organizácie frachcollective vo štvrtok 19.10. začalo 45 ľudí protestnú hladovku v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na hranici s Maďarskom. Ide predovšetkým o Kurdov z Iraku a Turecka ako aj ľudí z Afganistanu, ktorí sú týždne či mesiace zadržiavaní bez akýchkoľvek informácií o tom prečo, alebo ako dlho tu budú.
Deň predtým do zariadenia vbehlo 30 kukláčov so psami s cieľom zastrašiť tých, ktorí sa dožadujú svojich základných práv a slobôd.
Zadržaným je zakazované používať mobilné telefóny, sú nútení nosiť väzenské oblečenie a platia si za každé jedlo. Hygiena a sanitácia zariadení je zlá a choroby sa tu ľahko šíria. Zároveň nemajú prístup k prekladateľom a právne a sociálne služby sú pre nich mizivé.
„Je to horšie, než čo som zažil v tureckých väzniciach,“ povedal jeden zadržaný v Medveďove. „Nie sme informovaní o tom, na základe akého právneho predpisu nás tu držia. Nevieme nič o tom, čo s nami bude a nemôžeme sa s nikým skontaktovať. Jediný spôsob, ako o nás niekto zakopne je vyhlásením hladovky. Žiadame, aby sme boli prepustení do otvorených táborov.“ Hladujúci začali písať „sloboda“ a „pomôžte nám“ na postery. Sú odhodlaní bojovať za svoje práva a za prístup k vonkajšiemu svetu, až kým im nebude poskytnutá dôstojná alternatíva.
Ako sme boli informovaní 23.10., prebieha už piaty deň hladovky a neobjavila sa žiadna reakcia od riaditeľa útvaru, zadržaní nedostali žiadne nové informácie od polície či kompetentných orgánov a ľuďom v Medveďove sú naďalej odopierané základné ľudské práva.
Požiadavky zadržaných v Medveďove
- Prepustenie do otvorených kempov,
- prístup k verejnému ochrancovi práv,
- vyšetrovanie podmienok, v akých sú zadržiavaní,
- zatvorenie migrantských zadržiavacích táborov na Slovensku.
Prečo sa to týka aj nás?
Nejedna politická strana využila situáciu so zvýšeným priechodom migrantov cez Slovensko, aby si pred voľbami nahnali lacné body nenávisti. Xenofóbia je spolu s bigotnosťou a podobnými fenoménmi zaužívaným nástrojom, ako sa vyhnúť vecnej debate a venovať čo najviac času zástupným témam.
Pozrime sa však pod hladinu a na to, prečo tu vlastne migrantov máme. Mnoho ľudí si totiž myslí, že sem chodia, lebo môžu. Z toho následne vyplýva, že čokoľvek sa im stane je na zodpovednosti toho-ktorého migranta a že si nemajú čo sťažovať, keď sa sem už raz slobodne rozhodli prísť. Toto však platí možno pre 0,1% ľudí prichádzajúcich na Slovensko, a tí sa sem rozhodne nedostávajú peši či v prívesoch kamiónov (skôr v prvej triede aerolínií či vo vlastných lietadlách).
Migranti k nám chodia z krajín ako Irak, Afganistan a Sýria. Toto sú krajiny tzv. imperiálnej periférie, ktoré sú už dlhé roky strpčované imperialistickými praktikami Západu (krajín tzv. imperiálneho jadra). Hovoríme nielen o vojnách, ale aj o menej viditeľnom presune západných megakorporácií do týchto krajín. Tie tu skupujú pôdu, extrahujú nerastné suroviny a využívajú miestnu pracovnú silu, ktorá neraz trpí v neľudských pracovných podmienkach. Domovská krajina z týchto „investícií“ na konci dňa však nič nemá, pretože každý cent zisku je presunutý za hranice a do vrecka západných boháčov (hovoríme o tzv. nerovnakej výmene medzi imperiálnym jadrom a imperiálnou perifériou).
Ľudia žijúci v týchto krajinách teda nemajú ani dôstojnú prácu, ani dôstojné životné podmienky (keďže všetku infraštruktúru vrátane obydlí rozbombardovali krajiny NATO). Ak chcú prežiť, majú v mnohých prípadoch iba jednu možnosť – odísť z krajiny. Treba však pripomenúť, že aj všetky krajiny naokolo boli zdevastované imperializmom. To znamená, že cesta vedie iba do samotného jadra imperializmu – do USA, Nemecka, Francúzska či Spojeného kráľovstva. Všimnime si, že konečná ich cesty nie je u nás. Je to okrem iného spôsobené tým, že Slovensko je tiež obeťou imperializmu. Sme s nimi na rovnakej lodi utláčaných a nenašli by u nás oveľa lepšiu životnú úroveň.
Aby sa pracujúci Slovenska pozerali na migrantov ako na parazitov, násilníkov či čokoľvek iné je presne tým, po čom vládnuca vrstva túži. Keď nám budú ľahostajné ich životné osudy (ba ak im budeme priať iba to najhoršie), bude nám ľahostajné aj to, ak budú zamestnávaní načierno, ak nebudú mať v práci dôstojný plat či adekvátnu bezpečnosť alebo ak ich bude polícia bezdôvodne šikanovať. Toto nemôžeme dopustiť – predsa, čo sa stane, ak sa kapitalisti nebudú môcť obrátiť na nenávidených migrantov? Rozšíria nenávisť medzi bežných Slovákov, ako sa to deje už teraz. Rozdelia nás na Rómov a na bielych, na teplých a na studených a na starých a mladých. A týmto tempom sa prinajlepšom navzájom vyhubíme, kým si kapitalista bude počítať čoraz väčšie zisky.
Bez viny nie sú ani mainstreamové médiá. Sebazvané „strážne psi demokracie“ sa neunúvajú informovať o tom, v akých katastrofálnych podmienkach žijú napríklad ľudia v Medveďove. Miesto toho vypĺňajú čas bulvárom či bezvýznamným strašením o nadchádzajúcej vláde. Útrapy migrantov sú problémom bežných ľudí. Ak budeme nečinne stáť počas toho, ako sú psychologicky týraní a dehumanizovaní štátom, hovoríme tým buržoáznej triede, že presne to isté môžu robiť aj nám. Štáty sveta týchto ľudí zlyhali – je na nás, bežných ľuďoch, aby sme boli solidárni a navzájom za seba bojovali.
Situácii zadržaných v Medveďove sa budeme naďalej intenzívne venovať s našimi externými partnermi.
.
.
Jakub Rendvanský, člen vedenia FĽM
