“Delenie politiky na pravicu a ľavicu dnes už postráda zmysel”. S touto myšlienkou – či skôr názorom, keďže zväčša sa za takouto plochosťou neskrýva veľa umu – sa stretávame ostatné roky čoraz častejšie. Množstvo ľavičiarov sa voči tomuto tvrdeniu vehementne ohrádza – vraj je medzi pravicou a ľavicou fundamentálny rozdiel. Ja s touto kritikou nesúhlasím. Prečo považujem delenie politiky na ľavicu a pravicu za nezmyselné, ba dokonca škodlivé?
Keď ľudia hovoria o ľavici, často skloňujú slová ako solidarita, spravodlivosť, rovnosť. Niektorí tieto pojmy chápu skôr v ekonomickom kontexte, iní zasa v sociálnom či “kultúrnom” kontexte (akokoľvek sa mi toto rámcovanie spoločenskej spravodlivosti ako otázky kultúry bridí). Takto sa nám vykrištalizovali tábory ako “rustikálna” ľavica a “progresívna / liberálna” ľavica. Kým jeden tábor sa na seba pozerá ako na ľavicovejší než ten druhý, a zase naopak, dokazujú tým podstatu ľavice ako ju chápeme. Tou podstatou je, že definícia ľavice je kvantitatívna, nie kvalitatívna: rozdiel medzi Smerom a ľavým krídlom PS (nech z neho zostalo čokoľvek) je subjektívnou otázkou množstva “ľavicových” opatrení či estetiky. Inými slovami, pre “liberálneho ľavičiara” je Smer menej ľavicový (či dokonca nie je ľavicový vôbec), lebo síce dajú omrvinky pracujúcim a dôchodcom (ktorí by podľa mňa nemali byť hlavnou cieľovou skupinou ľavicových politík – viac o tom v mojej analýze tried na Slovensku), no napádajú znevýhodňované skupiny ľudí atp. Z pohľadu “rustikálnych ľavičiarov” je zasa spoločenský liberalizmus pravicovým prejavom, a tým pádom je PS jednoznačne pravicové. V každom prípade ide o subjektívne porovnávanie ľavicovosti obsahu a formy strán, o ich ukladanie na kontinuálne spektrum.
Je OĽaNO či KDH ľavicové preto, lebo chce finančne pomáhať rodinám? Je SNS ľavicové, lebo sa podieľa na zvyšovaní daní (nechajme bokom zníženie dane z dividend)? Je ĽSNS ľavicová, lebo chcela dať ľuďom bez práce krompáče a lopaty? Keby som chcela, určite aj v programe SaS by som našla niečo, čo zaváňa ľavicou (nejakí anarchokapitalisti ma už určite predbehli). Odpoveďou na všetky tieto otázky je: v zásade áno. Všetky tieto strany sa síce nezhodujú na miere sociálnej pomoci, rozsahu sociálneho štátu, či zozname skupín, ktoré si pomoc “zaslúžia”, no zhodujú sa na nejakej miere sociálnej pomoci – solidarity, ak chcete. Ale táto zhoda pramení zo zhody v niečom dôležitejšom. A tým je zachovanie kapitalizmu. Smer ako nenávidený predstaviteľ ľavice-neľavice toto dokazuje perfektne a konzistentne: nech sa pozrieme na ktorúkoľvek ich vládu, nikdy sa nepriečili statusu quo – naopak, ich ústupky v sociálnej oblasti im umožňovali status quo udržiavať a priživovať sa na ňom. A systém nechcela zmeniť ani “definičná” sociálna demokracia ako ju poznáme zo západnej Európy 20. storočia – toto nie je iba fenomén tej súčasnej – povedzme nominálnej – sociálnej demokracie. Ľavá i pravá strana politického spektra, nech politické organizácie onálepkujeme akokoľvek, sú stranami tej istej kapitalistickej mince.
Kapitalizmus však nechce zachovať iba parlamentná ľavica (o pravici nehovoriac). V konečnom dôsledku ho zachováva aj “radikálna ľavica”. Pod týmto pojmom rozumiem kohokoľvek, kto sa nehlási ani k “sociálnej demokracii karpatského typu”, ani k revolučnej tradícii marxizmu – sem teda patrí všetko od skupín bratislavskej anarchistickej scény, považských syndikalistov, až po “oficiálne” organizácie ako Diem25, Nová ľavica či Socialisti.sk. Spýtajte sa týchto ľavičiarov a ľavičiarok čo sa dištancujú od marxizmu alebo majú výhrady voči jeho revolučnej tradícii, ako si predstavujú prekonanie kapitalizmu. Oknom do duše “zemitejších” ľavičiarov, ktorí sa organizujú v oficiálnych kruhoch ako sú politické strany, sú ich názory na demokratizáciu EÚ, či, koniec koncov, akejkoľvek štátnej štruktúry. Vraj participáciou, napr. skrz voľby či petície, možno presadiť takú mieru demokracie, až sa zmení systém samotný! Úplne ignorujúc materiálne záujmy kapitálu, ktoré sú navyše podopierané silovými zložkami pripravenými kedykoľvek zasiahnuť. Prípadne skrz posilňovanie družstevníctva, open-source projektov… Čistý utopický idealizmus! Títo ľudia zvyknú trpieť až hmatateľnou kognitívnou dizonanciou, lebo na jednej strane hovoria o revolúcii alebo sa zaobaľujú do revolučnej estetiky, no v praxi nerobia nič iné, než sociálnedemokratickú politiku. Prípadne ospevujú akýsi mýtický “škandinávsky model” – a na to už snáď ani neexistuje diagnostický pojem. Títo ľudia vedia, že súčasný systém treba prekonať, no nepoznajú nič iné, než nástroje, ktoré sú kompatibilné s tým samotným systémom, ktorý chcú prekonať. A tak si revolučnou estetikou zakrývajú oči pred tým, že systém iba reprodukujú – tento sebaklam ich chráni pred vyhorením či snáď niečím horším. Nádherný príklad toho, kedy sa dva protiklady dialekticky zlučujú do nového koherentného systému.
Potom sú tu tí “živelnejší” ľavičiari a ľavičiarky. Tí zasa robia tú chybu, že sa sústredia na aktivizmus, ktorý len reaguje na vysokú politiku a aj to len v medziach umožňovných štátom. Ich aktivity, akokoľvek zahalené vlajkami anarchokomunizmu, ovenčené heslami vyhlasúcich umieračik systému a ožarované svetlicami, nevytvárajú to, čo systém prekoná – nebudujú revolučnú infraštruktúru. V konečnom dôsledku tieto protesty a kultúrne podujatia iba budujú kolektívnu identitu. Tá, podobne ako v prípade nášho zemitejšieho ľavičiara, umožňuje tejto subkultúre, tomuto politickému ekvivalentu fanklubu, mať pocit revolučnosti napriek tomu, že nič z toho, čo robia, nie je vo výsledku efektívne subverzívne. Opäť: sebaklam, ktorý chráni človeka pred vyhorením a depresiou z impotencie ľavice, “radikálnej” či “oficiálnej”. Čerešničkou sú tí samozvaní “revolucionári”, ktorí žijú v tom, že budujú revolučnú infraštruktúru, i keď ide iba o obyčajný LARP, a navyše o svojich “revolučných aktivitách” vytrubujú do celého sveta, čím vo výsledku maria svoje vlastné úsilie. Teda, marili by, ak by robili niečo skutočne subverzívne.
Ľavica je choroba. Choroba, ktorú treba posypať vápnom a zakopať hlboko do zeme. Chorobou je preto, lebo ako nádor odčerpáva energiu od tých aktivít, ktoré majú zmysel. Za 35 rokov od Novembra 1989 sa antikapitalizmus na Slovensku neposunul nikam. “Ľavica” zažíva porážku za porážkou (a za porážku tu považujem aj relatívny posun parlamentnej ľavice vpravo). Prečo? Lebo súčasná ľavica je dedičkou tradície ľavice z dôb KSČ – tradície oficiálneho pôsobenia, tradície účasti na systéme a averzie z práce mimo oficiálnych rámcov. A “radikálna ľavica” na tom nie je inak – tá zasa prebrala impotenciu západnej ľavice, jej revolučnú estetiku ale i teóriu a modus operandi kompatibilný so systémom. Pokiaľ chce nejaká organizácia prekonať kapitalizmus, musí chirurgickým, čistým rezom prerušiť akýkoľvek kontakt s týmito chorobnými vzorcami.
Ľavicu nemožno zjednocovať. Aký zmysel má zjednocovať revolučnú tradíciu marxizmu s idealistickými či utopickými antikapitalistami a sociálnymi demokratmi, či snáď sociálnymi liberálmi? Za akým cieľom? Pominuteľným volebným víťazstvom? Či dosiahnutím revolúcie silou lásky a priateľstva? Zjednocovať možno jedine na základe zdieľaného chápania súčasnosti, cieľov a stratégie. Toto nie je nejaké sektárčenie. Keď raz chcete zatĺcť klinec, nemôžete pracovať s niekým, kto chce použiť vŕtačku, nedajbože s človekom, ktorý na kladivo neverí. Iste, existujú aj čiastkové ciele, ktoré môžu v širšej spoločnosti pestovať náklonnosť k antikapitalizmu, a ktoré vyžadujú kompromis. Kým sa nesnažíte o systémovú zmenu, alebo keď sa zameriavate najmä na základné vzdelávanie ako FĽM, tieto moje výtky sa vás toľko netýkajú ale ostávajú varovným prstom. Len sa netvárte, že prekonávate kapitalizmus. V poslednom dejstve to totiž nebude široká “ľavicová” koalícia, čo bude schopná úspešne dosiahnuť hlavný cieľ.
Ľavicu nemožno zjednocovať – od ľavice sa treba odtrhnúť a ísť skrz už dávno neprebádanú húštinu vpred.