Kosák s kladivom odmietli, prejav ambasády USA uvítali, konzumentstvo bolo vidieť na každom kroku. Zúčastnili sme sa na Dúhovom PRIDE Bratislava.
Pride a ľavica
Pride sa konal v Bratislave v sobotu 22. júla. Ide o oslavu identity všetkých teplých ľudí, ktorá dáva príležitosť utláčanej komunite užiť si pár momentov slobody a absencie nenávisti.
Pride i všetko teplé sa časom v očiach ľudí vykryštalizovalo ako niečo liberálne. Ide okrem iného o zlyhanie autentickej ľavice, ktorá hlása rovnosť všetkých ľudí a odmieta falošné, nevedecké rozdiely medzi nimi. Neschopnosť minulých socialistických štátov dialekticky uchopiť problematiku oslobodenia teplých ľudí umožnila „progresívnym“ pravičiarom ukradnúť si túto tému rovnako, ako si ulúpili témy práv žien, národnostných, náboženských či etnických menšín apod.
„[Prechod z kapitalizmu do socializmu] vytvorí nevyhnutné predpoklady na odstránenie všetkých foriem politického útlaku (…) To je nesporné. Avšak obmedziť sa na to znamená upadať do smiešneho a úbohého [triedneho esencializmu].“
Lenin
Musíme sa zamerať aj na „čiastkové“, resp. viacnásobné formy útlaku. Také, aké zažívajú teplí ľudia v štáte, ktorý nie je odlúčený od cirkvi a v ktorom kapitalisti hľadajú každú zámienku ukazovať na „nepriateľov národa“.
Dúhový kapitalizmus alebo „konzumuj, tepľoš!“
Tohtoročný bratislavský Pride bol prvým po teroristickom útoku z jesene 2022 na Zámockej ulici v Bratislave. Pred podnikom Tepláreň boli vtedy zavraždení dvaja ľudia. Páchateľ bol pravicovým extrémistom a exemplárom mladého človeka zradikalizovaného prostredníctvom internetu, v kultúre nenávisti všetkého nemužského, nebieleho a „nenormálneho“. Predovšetkým je však symbolom dopadov maloburžoázneho myslenia na jednotlivca, ako aj následkov výchovy v extrémne pravicovom domácom prostredí (otec je podnikateľ a harabinovec). Tohtoročný PRIDE sa preto, pochopiteľne, niesol v duchu zvýšených bezpečnostných opatrení. Situácia je paradoxná, keďže slovenská polícia je tá posledná, na ktorú sa teplí ľudia môžu v prípade násilia z nenávisti obrátiť.
Na zhromaždení bolo úžasné množstvo ľudí všetkých vekových kategórií. Podali sme si ruky s našimi sympatizantmi a porozprávali sa s ľuďmi, ktorých zaujali naše vlajky s ľavicovou tematikou. Celé Námestie slobody bolo vyhradené pre jadro Pride. Ohromujúci bol počet stánkov rôznych spoločností, ktoré prišli predviesť, aké sú „progresívne“.
O dúhovom kapitalizme a jeho nespočetných problémoch sme písali už v minulosti. Je zarmucujúce, že ani samotný Pride sa nedokázal ochrániť pred náporom kapitalistov snažiacich sa maximalizovať svoje zisky. Skutočnosť, že týmto spoločnostiam absolútne nezáleží na problémoch teplých ľudí, je snáď samozrejmá. Dôkazom je napríklad to, ako rýchlo si korporáty odstránia dúhové farby zo svojho marketingu, akonáhle sa dúhový jún skončí. Ide jednoducho o ťah, ako vyťažiť z ich náročného zápasu o oslobodenie čo najviac.
Nebezpečný kosák a kladivo
Pred samotným sprievodom sa objavil slovný konflikt medzi naším členstvom a organizátorstvom. Problémom bola dúhová vlajka s kosákom a kladivom – jeden zo symbolov radikálnej ľavice. Niekto z organizátorov sa snažil vlajku strhnúť a vyhrážal sa privolaním polície. Za pripomenutie stojí, že symbol kosáka a kladiva bol využívaný aj ako symbol ZSSR, ktorý hneď po svojom vzniku dekriminalizoval homosexualitu, bol hlasom progresu v témach rodovej identite, zaviedol manželstvá pre všetkých a trans* pozitívny prístup k medicíne. Zároveň treba povedať, že organizátorstvo túto symboliku nezakázalo.
Sprievod mestom bol veľmi pokojný a profesionálne manažovaný. Organizátorstvu preto patrí pochvala, predovšetkým za zaručenie bezpečnosti. Veríme, že všetci mali z pochodu skvelý zážitok, čo bolo aj jedným z jeho hlavných účelov. Nasledovali politicky ladené prejavy z pódia.
Ambasáda USA opäť hlavný hosť
Sériu prejavov započali ministerky spravodlivosti a kultúry, panie Jana Dubovcová a Silvia Hroncová. Na generické šepoty podpory sme si už zo strany štátnej moci zvykli. Stále nám hovoria, ako veľmi citlivo vnímajú situáciu teplých ľudí a ako radi by pomohli, ale ako tí najmocnejší v krajine, žiaľ, nemôžu. Dôvodom je kapitalistická realita, v ktorej buržoázia (majitelia firiem a zamestnávatelia) drží skutočnú moc nad štátom. Je výhodnejšie rozhádať pracujúcich delením na teplých a neteplých než riskovať ich jednotu.
Najsmiešnejšou časťou bola prítomnosť zástupcu ambasády USA. V tradičnom západnom imperialistickom štýle nás prišiel poučovať o tom, aké sú ľudské práva dôležité a musia byť rešpektované. Vieme, ďakujeme. Na oplátku by sme mu radi pripomenuli mučenie väzňov na protizákonne okupovanom zálive Guantánamo na Kube. Alebo zvieracie klietky, do ktorých sú hádzané deti utečencov na juhu USA potom, ako sú odtrhnuté od svojich rodičov? Alebo to, ako sa ich prepolitizovaný Najvyšší súd zahráva s právami žien a teplých ľudí podľa toho, aký imperialista práve sedí v Bielom dome? A keď už sme pri imperializme, spomeňme si, ako boli rešpektované ľudské práva civilistov v Lýbii, Sýrii, Afganistane a iných nekonečných vojnách tohto „spasiteľa demokracie“. Akonáhle si človek dá ružové okuliare propagandy o Štátoch dole, pochopí, že oni nás nemajú čo poučovať o ľudských právach. Nepotrebujeme pokrytcov z Washingtonu, aby nám dávali návod, ako riadiť vlastnú krajinu.
Povzbudenie na záver
Prečo sme vlastne na Pride prišli? Problematika ochrany práv menšín a pracujúcich sú témy striktne ľavicové. Nejde o niečo, na čo by prišli nacionalisticky orientovaní ľudia. Zvykli sme si už aj na moralistickú kritiku zo strany „komunistov“, ktorí v nostalgickom zápale totálne popierajú teóriu. Naším cieľom je zjednocovať všetkých autentických ľavičiarov a robíme to aj za cenu takejto nepriazne. Pre účastníctvo Pride je naša podpora prirodzená. A nemýlia sa.
Obráťme však kartu. Presuňme sa mimo Bratislavy či akéhokoľvek krajského mesta. Urobme si výlet do tzv. „hladovej doliny“ na Slovensku, kde ľudia prácu nemajú, alebo je tak nedôstojná, že rodičia ledva dokážu uživiť svoje deti. Ide o regióny silne konzervatívne, v ktorých si kléronacionalistické politické tendencie urobili svoju základňu. Pracujúci ľudia tu však trpia rovnako ako pracujúci z Bratislavy, Žiliny či Košíc. A to napriek tomu, že je Pride pre nich niečím cudzím, respektíve sú k nemu apatickí.
Ako ľavičiari poznajúci gro problému v kapitalizme vidíme potenciál tak v pracujúcom človeku, ktorý práva teplých ľudí húževnate podporuje, ako aj v proletárovi, ktorému je táto téma ukradnutá. Pretože kým sa nezhodneme na 5 % otázok, na zvyšok problémov Slovenska máme názor veľmi podobný, ak nie totožný. Toto sú prieniky, na ktorých ako ľavičiari môžeme zjednocovať pracujúcich ľudí k spoločnému postupu proti kapitalizmu – nášmu skutočnému zdroju útlaku. A preto spravme z každého odborárskeho protestu Pride a z každého Pride protest za ekonomickú slobodu! Poďme vytvoriť koalíciu teplých a pracujúcich, podporme sa navzájom viditeľne a osobnou účasťou. Iba tak zvíťazíme!
Je nevyhnutné, aby sme otázky ochrany práv teplých ľudí i ekonomického oslobodenia uchopili korektne, vedecky a triedne. Zvládla to socialistická Kuba, v ktorej sa na základe demokratického referenda odhlasovala rovnosť všetkých rodín. A to bez vonkajšieho nátlaku, respektíve napriek nemu. K rozhodnutiu došlo v dôsledku kvalitného vzdelávania populácie a absencie rozdeľujúcej rétoriky buržoázie. A preto môžeme povedať, že na rozdiel od nás sú Kubánci vzdialení nielen útlaku vykorisťovania, ale aj rôznym formám bigotnosti.
.
.
Jakub Rendvanský
člen vedenia FĽM
