Film Napoleon ovláda túto zimu kiná a s ním sa zasa prebúdza záujem o túto nepochybne významnú postavu francúzskych a svetových dejín. Napoleon, samozrejme, nepatrí medzi klasických hrdinov ľavice. Jeho život sa ale prelína s obdobím jedných z najtuhších triednych bojov histórie a udalosťami, ktoré v mnohom inšpirovali teórie Karla Marxa. Jeho osoba je skvelou ilustráciu vývoja celej buržoáznej triedy od hrdinského zvrhávania feudalizmu až k tomu, ako sa stala novou koristníckou elitou.
Mladý revolučný Napoleon
Ešte ako mladík mal Napoleon v predrevolučnom Francúzsku pokrokové názory. Čítal osvietencov, najmä Rousseaua, kritizoval feudalizmus a v spiskoch z mladosti neraz odmietal monarchiu a starý svet. Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789 sa k nej aktívne pridal a vstúpil do jakobínskeho klubu.
Na jeseň 1793 bolo revolučné Francúzsko obkľúčené feudálnymi nepriateľmi a v občianskej vojne s rojalistickými zradcami. Dve tretiny jeho územia boli v rukách nepriateľov a republika bojovala o prežitie. Pre Angličanov, Španielov, Neapolčanov a rojalistov bolo dôležité juhofrancúzske mestečko Toulon. A práve pri jeho dobytí sa prvýkrát vyznamenal delostrelecký dôstojník Napoleon. Po Toulone ho povýšili na generála a po Toulone sa spriatelil s bratom samotného Maximiliena Robespiera Augustinom.
Iba o niekoľko mesiacov neskôr však kontrarevolučný Termidorský prevrat ukončí diktatúru jakobínov a strhne Francúzsko opäť doprava. Teror proti rojalistom a umierneným sa skončil a pod gilotínou či v žalároch končili jakobíni (vrátane Napoleonovho priateľa Maximiliena).
Progresívne Francúzsko a posuny doprava
Jedným z mnohých zadržaných bol aj Napoleon. Jeho priateľ Buonarotti prešiel vtedy do podzemia a so skupinami bývalých jakobínov snívali o „druhej revolúcii“. Spolu s Gracchusom Babeufom zakladali prvé bunky protokomunizmu. Nie však Napoleon. Len čo mohol, prispôsobil sa novému režimu a začal mu slúžiť.
Nezabúdajme, že po Termidore (tak ako aj neskôr) bolo Francúzsko stále progresívnejšie a demokratickejšie než akýkoľvek iný európsky štát. Francúzsko predstavovalo buržoáziu, rovnosť pred zákonom, rušenie poddanstva či sekularizmus v časoch, keď inde v Európe panoval tuhý feudalizmus.
Keď Napoleon ako generál termidorského režimu bojoval v Taliansku v roku 1796 proti Rakúsku, predstavoval pre Talianov osloboditeľa a v Miláne ho vítali. Rozbíjal okovy feudalizmu a nenávidenú habsburskú monarchiu nahradil satelitnou republikou pod domácou správou. Ešte aj po tom, ako po uchopení moci v roku 1799 posúval Francúzsko stále viac doprava, považovali pokrokoví ľudia na celom svete jeho režim za lepší ako ostatné. Jeho výhry pri Slavkove a pri Jene boli porážkami starého feudálneho sveta a minulosti. On sám však ducha revolúcie pomaly opúšťal.
Potom ako sa korunoval na cisára, nastolil diktatúru a oženil sa s habsburskou princeznou, mu arogancia načisto zatemnila úsudok. Namiesto spravodlivých rozpútal dobyvačné a koristnícke vojny, napadol Španielsko a Rusko a sám sa tak potopil. V roku 1814 obsadili víťazní európski monarchovia Paríž a k moci miesto syna revolúcie vrátili hanebnú bourbonovskú kráľovskú dynastiu.
Smrť šľachte!
Odpor, ktorý sa proti nej vzmohol, nemal obdoby. Bývalí jakobíni aj bonapartisti si podali ruky a v zúfalej snahe zachrániť vlasť sa zoradili pod bývalým cisárom. Voľba medzi ním a Bourbonom bola vtedy, ako poznamenal ešte Thibaudeau, „voľbou medzi revolúciou a kontrarevolúciou“. Sovietsky historik Manfred opisuje tie pamätné dni ako „svojráznu buržoáznu revolúciu“ a pripomína, ako ľud cisára vítal výkrikmi „Smrť šľachte!“
Cisárova popularita nebola nikdy väčšia a do Paríža ho vyniesli na rukách za tónov Marseillaisy. Do novej vlády dosadil cisár jakobína z Robespierových dôb Lazarea Carnota a davy oslovoval polorevolučnými slovami. Lenže už nezvládol byť tým Napoleonom z mladých rokov, akého v ňom ľud chcel mať. „Let orla“ trval iba krátkych sto dní a skončil sa pri Waterloo. A tam sa skončili aj zvyšky revolúcie a nádeje jednej generácie Európanov na zmenu.
Ďalších pätnásť rokov budú vo Francúzsku zasa vládnuť Bourbonovci a s nimi sa vráti emigrantská šľachta a klérus, represálie voči republikánom aj bonapartistom známe ako Biely teror. Medzi mnohými inými bol popravený aj „najstatočnejší zo statočných“ maršál Michel Ney a do emigrácie musel odísť úspešný lúštiteľ egyptských hieroglyfov Champollion. Spomienka na cisára sa ale v mysliach ľudu nezmazateľne spojila so spomienkou na Sto dní a starú Revolúciu. A v roku 1830 to bude aj Napoleonov duch, ktorý vyženie z Francúzka Bourbonovcov už naveky.
.
.
Kristián Haulík, člen FĽM Západ
