V noci na 14. augusta nás opustil spevák Statis Prusalis, ktorého si najmä staršia generácia pamätá ako fenomenálneho speváka. Samozrejme, od tých čias prešli roky, pribudli šediny a skôr ako na južanského manekýna sa Statis začínal podobať na Karla Marxa. Na spievajúceho Marxa so zlatom v hrdle.
Statisa som spoznal počas šnúry predvolebných mítingov v Prešovskom kraji, na ktorej nám spríjemňoval atmosféru nielen počas stretnutí s voličmi, ale aj mimo nich. Hneď pri zoznamovaní ma napomenul, že komunisti si tykajú a sú priatelia.
Často spomínal na svojho otca, ktorý bol veliteľom komunistických povstalcov v okolí Solúnu počas občianskej vojny v Grécku (1946-1949). Odhaduje sa, že po porážke povstania muselo emigrovať cca 100 000 gréckych komunistov, ľavičiarov či sympatizantov gréckej komunistickej strany. Tí, ktorí nestihli ujsť skončili v niektorom z novovzniknutých koncentračných táborov na gréckych ostrovčekoch. Jeden z najznámejších bol na ostrove Makronisos a tento tábor mal prezývku Grécke Dachau.
Z Grécka sa nedostal ani Statisov otec. Padol v boji deň pred tým, ako sa Statis narodil. Krajiny východného bloku si rozdeľovali utekajúcich gréckych komunistov a takýmto spôsobom sa v Československu ocitol aj Statis. Spolu s ďalšími 4123 gréckymi sirotami, ako to Statis často prízvukoval, začal nový život a kariéru speváka.
Statis bol odjakživa komunista a nedal na nás dopustiť. Zostal verný ideálom, za ktoré padol jeho otec, aj v dobe, ktorá nám nepraje. Veselý, priateľský, veľkorysý, ale aj priamy a odvážny. Taký bol tento grécko-český spevák, ktorý napríklad v roku 1999 neváhal a šiel koncertovať bratom Srbom práve v čase, keď mesto bombardovali Američania. V povedomí širšej verejnosti však zostane ako jediný komunista vlastniaci zámok – zámok, ktorý tesne po revolúcii zachránil.
Statis, ďakujeme ti za všetko, čo si, najmä po novembri 1989, pre komunistické hnutie v Čechách a na Slovensku urobil. A nebolo toho málo. Preto som presvedčený, že teraz si tam hore brnkáš na gitare spolu s Che Guevarom, Deanom Reedom a Victorom Jarom.
Zbohom, priateľu!
Artur Bekmatov