Dnes, keď v pradávnej posvätnej zemi všetkých moslimov, židov a kresťanov opäť prelietavajú rakety a bombardéry, sa ľudia zasa pýtajú: z čoho toľká nenávisť vzišla? Tak ako pri mnohých dlhodobých etnických konfliktoch Tretieho sveta (Pakistan, Kuvajt…) vedie stopa zasa k „perfídnemu Albionu“ a do kabinetov londýnskych politikov vlády Jeho Veličenstva. Ak chceme korene palestínsko-izraelských sporov pochopiť, musíme sa vrátiť na samotný začiatok 20. storočia.
Sľuby sa sľubujú, Briti sa radujú
Rok 1914, dva mocenské bloky imperialistických krajín rozpútali prvú svetovú vojnu. Región, dnes nazývaný Palestína alebo Izrael patril už vyše 1300 rokov pod vládu islamu. Moslimovia hovoriaci arabsky v ňom tvorili absolútnu väčšinu (80 %) populácie, ale popri nich nažívali v mieri aj drobné komunity židov a (hlavne pravoslávnych) kresťanov. Už asi 400 rokov podliehali všetci autorite sultána a kalifa Osmanských Turkov v dnešnom Istanbule. Tomu formálne podliehali aj obyvatelia dnešnej Sýrie či veľkej časti Arábie.
V roku 1914 sultán tiahol po boku Nemcov, Rakúšanov a Maďarov do vojny proti Entente – Británii, Francúzku a Rusku. Mnohí britskí politici však vycítili práve v sultánovi slabý článok, cez ktorý sa podarí rozbiť nepriateľský blok. Británia vyslala do Arabmi obývaných regiónov svojich agentov a dôstojníkov (medzi nimi neskôr povestného majora „Lawrencea z Arábie“) a tí začali politicky neskúseným šejkom sľubovať hory a doly. Presviedčali ich, aby sa vzbúrili proti autorite sultána a sľubovali im, že im Británia udelí samostatný demokratický veľkoarabský štát. Mnohí, ako aj sám major Lawrence, tomu sami verili – a svoju vieru preniesli na Arabov. Tisíce púštnych beduínov zodvihlo šable a prepadávalo turecké oddiely a vlaky. Ich partizánsky boj výrazne prispel k víťazstvu Dohody. Lenže západní politici nikdy nemienili svoje sľuby splniť. Tajnou tzv. Sykesovou-Picotovou dohodou si rozdelili všetky bývalé turecké teritóriá medzi Britániu a Francúzsko. Oklamali Arabov – a tí na to už nikdy nezabudli.
Svätá zem bez svätých zákonov
Zvláštny osud prichystali pre región samotnej Svätej zeme – pre Palestínu. Tej totiž nielen neudelili samostatnosť, ale rozhodli sa nahradiť celú jej populáciu. Ešte v priebehu vojny, a to roku 1918 sľúbila britská vláda tzv. Balfourovou deklaráciou, že na tejto pôde zriadi „domovinu pre židovský ľud“. Akoby na území Palestíny žiaden ľud dosiaľ nežil a židia netvorili ani len desatinu populácie. Nechávam na zváženie fakt, že bola celá deklarácia priamo adresovaná „drahému lordovi Rotschildovi“, legendárnemu symbolu sionistických plutokratov.
Za zmienku tiež stojí, ako krátko nato požiadal Chajim Weizmann (vodca sionistov a neskorší prvý izraelský prezident) o súhlas arabského vodcu Fajsala, ktorý z Palestíny nepochádzal a nemal nijaký mandát od jej ľudu. Weizmann mu predložil na podpis dokument v angličtine, ktorej Fajsal nerozumel (!) a neskôr utajil Fajsalovu ručne pripísanú poznámku, že „tento súhlas ale platí, len ak vznikne arabský štát“. Tento dokument neskôr sionisti vyhlásia za arabský súhlas s kolonizáciou Palestíny Židmi! Od roku 1918 začalo Britské impérium Palestínu zaplavovať vlnami židovských imigrantov. Zároveň opakovane potláčalo každý pokus Arabov o dosiahnutie nezávislosti, každú vzburu, každý náznak túžby po slobode. A to pomocou tých najbrutálnejších metód vrátane budovania múrov či mučenia a masových represálií. Pri tom všetkom za výdatnej podpory svojich sionistických židovských priateľov.
Legitimizovaná genocída v Palestíne trvá dodnes
Nie každý Žid podporoval sionistickú ideológiu a plány na ukradnutie cudzej pôdy, nie každý zatváral oči pred zjavným rasizmom a pred plánmi na masové vyháňanie pôvodnej populácie. Ale skoro všetci vodcovia, ako izraelskí premiéri David Ben Gurion a Menachem Begin, túto bezohľadnú ideu podporovali. Bez okolkov ju podporovali aj britskí politici ako Winston Churchill, ktorý celkom otvorene prirovnal arabských Palestíncov k Indiánom pred príchodom Bielych a dodal, že sa nenazdáva, že by sa im diala nejaká krivda, lebo s necivilizovanými rasami tak zaobchádzať treba.
V roku 1947 prišlo posledné dejstvo tragédie. Británia formálne ukončila svoju priamu vojenskú prítomnosť v regióne (jej impérium už upadalo, bolo zadlžené a zúfalo sa sťahovalo len do tých najviac využiteľných oblastí) a v pradávnej zemi Ježišovej boli v rýchlom slede za sebou vyhlásené židovský aj palestínsky štát. Krátko nato začali židovské sionistické komandá Arabov vyháňať a masakrovať. Okolo 750-tisíc ľudí prišlo o svoje domovy, stovky dedín boli zrovnané so zemou alebo vystrieľané. A na troskách, ktoré zanechala Al-Nakba, bol vybudovaný štát Izrael. A ako vraví arabské príslovie, to, čo už vzniklo krivé, ostane nakrivo navždy.
.
.
Kristián Haulík, člen FĽM Západ
