Dodnes relevantný hlas, ktorý ovplyvňuje svetonázor konzervatívcov, predstavuje Jordan Peterson. Koľko pravdy je v jeho tvrdení, že marxizmus dnes kultúrne dominuje?
Kultúrna invázia marxistov sa nekoná
Jordan Peterson znovu rozšíril u západnej pravice naratív o údajnej kultúrnej dominancii marxistov či „postmoderných neomarxistov“ nad súčasným Západom. Pomerne ľahko však nájdeme evidentné rozpory. Od pádu Východného bloku a zániku ZSSR u nás (o Západe nehovoriac) bola kultúra a filmografia presiaknutá jednostranným antikomunizmom. Protikomunistických filmov je možno menej ako protinacistických, ťažko však nájdeme filmy (ak neboli natočené ešte v časoch Východného bloku) pozitívne vyobrazujúce Lenina, Červenú armádu, či dokonca oslobodenie z roku 1945 a Gagarinovo prvenstvo v kozme.
Proti komunistom bojoval v 80. rokoch Rocky aj Rambo, nedávno Indiana Jones. Populárny seriál Černobyľ nám zasa ukazuje obrázok Sovietskeho zväzu, v ktorom funkcionári môžu dať pilota zastreliť za to, že neletí čelom k smrti. Mimochodom, v časoch Černobyľa vládol Gorbačov a v ZSSR sa už v praxi nepopravovalo ani za vraždy.
Revolúcia je fantáziou luzy
Aký obraz podáva súčasná filmografia a ďalšie umelecké stvárnenia o Francúzskej revolúcii? V Scottovom Napoleonovi rovnako ako vo Francúzskej revolúcii spred tridsiatich rokov vidíme jednoznačne negatívne vyobrazenie radikálnej fázy, stotožňovanie akejkoľvek revolúcie s násilím luzy a s gilotínou. Nič o tom, ako sa posunula republika vpred. Nič o vojne, ktorej čelila, či o dôvodoch na popravu Márie Antoinetty (ku ktorej každý film vyjadruje iba súcit).
Posledné populárne vyobrazenie anglickej revolúcie a éry Olivera Cromwella (film Zabite kráľa) je ladené rovnako. Sugeruje zbavenie sa ilúzií, podvolenie sa, pretože revolúcie nikam nevedú a končia sa iba ďalším nešťastím. Pritom sa ani nejedná o vzbury proti kapitalizmu.
Samotný kapitalizmus je vo filmografii a kultúre dneška niečím večným, niečím, čo síce nie je dokonalé, ale nikdy to neprekonáme. Iba slepý či zaujatý človek si môže nevšimnúť antipatiu populárnej kultúry k hľadaniu utópií a k špekulovaniu o inom systéme, než v akom v tomto momente žijeme. Od Divergencie cez Demolition Man je akákoľvek snaha preraziť status quo prezentovaná ako cesta vedúca ku skaze.
Glorifikovaný americký militarizmus
Ako Žižek zvykne parafrázovať slová Frederica Jamesona, dnes je pre nás reálnejšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu (ostatne filmov o tom prvom je omnoho viac). Ide o špecificky moderný fenomén. Kedysi boli utópie a projekty ideálnych štátov bežné.
Vo filmoch posledných desaťročí vidíme ustavičnú glorifikáciu amerického militarizmu a dehumanizáciu jeho oponentov ako teroristov. Koľko si vytrpeli a ako statočne bojovali americkí vojaci (viď filmy Čierny jastrab zostrelený či Americký ostreľovač) a ako zlí sú všetci ostatní! V kurze je aj kult miliardárov, ako sú Steve Jobs či Mark Zuckerberg (o oboch vznikli populárne filmy).
Marvelovský Iron Man nám predá sympaticky drzého zbrojného magnáta, rovnako ako nám Avengers 2 ukáže „dobré“ úmysly západných vojenských intervencií na príklade vymyslenej krajiny Sokovie (skonštruovanej na základe bombardovaného Srbska).
To je tá kultúrna dominancia marxistov?
Kde je kultúra triedneho boja?
So zadosťučinením môžeme skonštatovať, že sa v kultúre posledných desaťročí zdiskreditoval a stal neakceptovateľným klasický rasizmus a zažité homofóbne názory. V týchto kultúrno-etnických záležitostiach sa o dominancii progresivizmu v posledných rokoch sčasti hovoriť dá a z toho aj Petersonov naratív vychádza. Pravda je tu však značne skreslená. Koniec koncov, v medializovanej debate Petersona a Žižeka v roku 2019 samotný Peterson nevedel presvedčivo ukázať na jediného „prívlastkového“ marxistu v celej americkej akadémii.
Iba preto, že dnes v kultúre nedominujú nacisti a rasisti, ešte neznamená, že ju má pod kontrolou marxizmus a doktrína triedneho boja pracujúcich. Neoliberalizmus nie je marxizmus. Sebatrýzniteľský komplex obete (liberalizmu a súčasného dekadentného sveta), ktorý okolo seba konzervatívci pestujú, je až smiešne podobný tomu, čo sám Peterson u oponentov kritizuje. Ľudia ktorí si myslia, že svojím konzervativizmom a antimarxizmom bojujú proti súčasnému svetu, si neuvedomujú, ako mu mnohokrát pomáhajú.
.
.
Kristián Haulík, FĽM Západ
