Snaha privlastňovať si rôzne predmety sprevádza ľudstvo už od jeho počiatkov. Sám biblický Adam, podľa legendy, prijal zakázané ovocie a spoločne s Evou uvrhli týmto činom na ľudstvo dedičný hriech. Ich túžba po zakázanom jablku bola tak trýznivá, že ju nevydržali a privlastnili si jedinú vec, na ktorú nemali v Edene, božskej záhrade, nárok. V staroveku, období ktoré sa príznačne v marxistickej filozofií nazýva otrokárskou spoločnosťou, je pre fenomén súkromného vlastníctva typická možnosť vlastnenia živých bytostí, živých ľudí – otrokov. De iure aj de facto teda niekto, kto na to mal, mohol disponovať s životmi ľudí, ktorých svaly využíval na prácu a ktorých považoval za hovoriaci dobytok. Pre otrokára neznamenal život otroka viac, ako dnes život prasaťa pre mäsiara. Dodnes nám o tom ako kedysi pohŕdali životmi zotročených, svedčia monumentálne pamiatky starovekého sveta, ktoré slúžili len jednému účelu; boli to obyčajné demonštrácie bohatstva, sily a absolútnosti moci jednotlivcov, nad masami utláčaných. Ako dobrý príklad nám môže poslúžiť Egypt. Faraóni Starej ríše si bežne nechávali stavať pyramídy, ktoré im stavali masy roľníckeho ľudu. Masy stavali obrovskú a ekonomicky nákladnú stavbu pre jediného človeka. Pochopiteľne si to egyptskí panovníci mohli dovoliť, veď mali nazhromaždené obrovské bohatstvá. Faraóni, ako predstavitelia elity, ovládali výrobné prostriedky. Svoje postavenie a nárok na vlastníctvo mohli zdôvodniť veľmi jednoducho, veď boli bohmi vyvolení nástupcovia svojich otcov. Faraón bol chápaný, ako akási dvojaká bytosť. Na jednej strane bol človekom a na druhej strane bol bohom. To bolo nespochybniteľné.
Dnes, našťastie, žijeme v dobe, kedy si môžeme dovoliť nahlas (ale nie príliš) spochybňovať a oponovať. Nikto nám nepríde odseknúť hlavu, alebo aspoň pre výstrahu ruku. Tak ako v otrokárskej a feudálnej spoločnosti, tak aj dnes existujú v našej spoločnosti obrovské majetkové rozdiely. Žijeme v období kapitalizmu, kde úlohu vlastníkov výrobných prostriedkov prebrala súdobá elita špičkových kapitalistov. Táto elita nemusí, ako bežný pracujúci človek, ráno vstávať a hľadať v skrini čisté ponožky, urobiť si desiatu a utekať na autobus do práce. Títo ľudia žijú z práce iných. Za nich pracujú robotníci, poľnohospodári, predavačky, manažéri, šoféri atd. Kapitalistická elita si len užíva luxus, ktorý si môže zaplatiť z práce iných. Zamestnanci totižto produkujú tovary a služby, z hodnoty ktorých dostanú len zlomok prostredníctvom mzdy. Ostatné pripadne kapitalistom, ktorí však pracovať nemusia. Vlastnia totižto výrobné prostriedky ako pôdu, továrne, elektrárne, vodárne, energetické zdroje, bane a iné. To im zabezpečuje, aby nemuseli žiť z práce vlastných rúk. Jednotlivci tak ovládajú to, čo je v podstate životne dôležité pre celú spoločnosť.
Práve fakt, že jednotlivci ovládajú spoločensky životne dôležité výrobné prostriedky, je prvá výčitka, ktorú môžeme vysloviť v súvislosti s kapitalistickým súkromným vlastníctvom. Ak Adam vzal zo stromu jablko a zjedol ho, pretože bol hladný, nemôžeme mu nič vytknúť. V prípade, že by sa dokonca rozdelil o to jablko s Evou, mohli by sme s istou dávkou humoru považovať Adama za akéhosi prvého socialistu. Ak by však povedal, že celý strom je jeho, môžeme mu vyčítať, že je to nespravodlivé, pretože na jeho plody by mal mať nárok každý, kto je hladný a to aj bez jeho dovolenia. Pochopiteľne je to len veľmi zjednodušený príklad, ale rovnako by sme mohli tvrdiť, že na elektrinu a vodu má nárok každý, kto je smädný a potrebuje si zasvietiť v kuchyni. Nemal by mať však ako jednotlivec nárok na to, aby mohol diktovať kto môže piť a svietiť. Tak ako moderná spoločnosť uvádza, že garantuje dodržiavanie ľudských práv bez rozdielu, tak by mala garantovať aj slušné žitie (nielen prežitie). V súčasnej spoločnosti si nedokážeme predstaviť, že by mal niekto právo rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude mať ľudské práva. Nedokážeme si predstaviť situáciu, že by nejaký bohatý jednotlivec predával preukazy, ktorých držitelia by mali garantované ľudské práva. Na druhej strane je celkom normálne, že voda, potraviny alebo teplo z radiátorov je predajné ako tovar na trhu. Strategicky významné a pre spoločnosť životne dôležité výrobné prostriedky, by preto mali byť spoločné. Nemali by byť v rukách jednotlivcov, ale v rukách celej spoločnosti, pre ktorú sú dôležité. Ľudia majú právo na civilizovaný život, jedlo, vodu, svetlo, teplo, hygienu, bývanie, zdravotnú starostlivosť, kultúru a vlastne na všetko pre plnohodnotný život v Európe 21. storočia. Spoločnosť by to mala byť schopná zabezpečiť pre všetkých členov bez rozdielu. Práve preto by mali byť najdôležitejšie výrobné prostriedky spoločným vlastníctvom a nie súkromným.
Pre dnešných neoliberálnych mysliteľov je to absurdné tvrdenie. Neoliberalizmus ako ideologická opora kapitalistického 
systému vychádza zo súkromného vlastníctva, ako z niečoho takmer posvätného. Samotná existencia súkromného vlastníctva je jedným zo základných kameňov dnešného kapitalizmu. Každý má predsa právo na súkromný majetok, keď ho nadobudol. Je však vrcholne otázne, kde sú hranice. Pre neoliberálov tieto hranice takmer neexistujú a preto je dnes úplne normálne, že niekoľko desiatok jednotlivcov vlastní taký majetok, ako polovica najchudobnejších obyvateľov planéty. Neoliberalizmus vlastne vychádza z klasického liberalizmu. Za akéhosi praotca liberalizmu sa všeobecne považuje Angličan John Locke. Je však paradoxné ako vzdialené sú predstavy o súkromnom vlastníctve Johna Locka a jeho dnešných myšlienkových nasledovníkov. Vieme čo o súkromnom vlastníctve hovoria dnešní neoliberáli a tak si povedzme, čo o ňom hovorí Locke. V prvom rade hovorí, že človek si musí súkromné vlastníctvo nejakým spôsobom zaslúžiť. Tvrdí, že na to, aby bolo súkromné vlastníctvo legitímne, musí človek najprv spojiť s predmetom svojho súkromného vlastníctva nejakú svoju (!) prácu. Takže po lopate, ak chceme vyhlasovať, že nejaký kus poľa je náš, musíme ho sami obrábať, alebo ak tvrdíme, že jablko je naše, tak si ho musíme sami buď to vypestovať, alebo aspoň poň vyliezť na strom. Ak to otočíme, nemôžeme tvrdiť, že niečo je naše, ak s tým nespojíme našu prácu. V druhom rade Locke hovorí, že na vec o ktorej chcem tvrdiť, že je mojím vlastníctvom, mám nárok len keď je dostatok aj pre ostatných a teda, aj ostatní majú možnosť si časť toho privlastniť. Napríklad je dostatok jabĺk a teda mám právo vyhlásiť, že toto jablko je moje. Do tretice Locke ešte uzatvára problém legitimity súkromného vlastníctva tzv. podmienkou striedmosti. Hovorí, že vždy musím myslieť na mieru vecí, ktoré si chcem privlastniť. Nemôžem nenažrane brať všetko čo mi príde pod ruky, pričom to vlastne ani nepotrebujem k životu. Ide o to, aby sme chápali rozdiel medzi tým, čo je našou potrebou a čo len obyčajnou sebeckou majetníckou túžbou. Ak sme hladní, tak máme nárok na to, aby sme si privlastnili jablko a najedli sa, čím uspokojíme svoju potrebu. Ak sme však sýti a len túžime po jablkách, ako dekoračnom doplnku do nášho paláca, ktorý stojí nad dedinou plnou hladných chudákov, tak na jablká nárok nemáme.
Paradoxne, druhú výčitku voči súkromnému vlastníctvu výrobných prostriedkov nachádzame v koreňoch samotného liberalizmu. Súkromné vlastníctvo strategicky významných výrobných prostriedkov je teda vrcholne nespravodlivé. Záver je jasný, tieto prostriedky by mali rozhodne patriť celej spoločnosti, alebo nejakej konkrétnej vybranej komunite, ktorá s nimi bezprostredne pracuje. Otázne je potom, ako s nimi spoločnosť bude manipulovať. Sú rôzne spôsoby. Ľudská myseľ je deformovaná do hĺbky zarytou predstavou o tom, že na všetkom musí byť nalepená menovka (a cenovka). Nedokážeme si prakticky predstaviť, ako by fungoval svet, kde by sme nemohli konkrétne určiť komu čo patrí. Pre mnohých ľudí je dnes nepredstaviteľné, že by nebol určený vlastník kusu pôdy, ale že by bol nikoho, teda spoločný. Preto prvým spôsobom je nalepiť na všetko nápis „štátne vlastníctvo“. V tomto prípade bude uspokojená potreba ľudí po hmatateľnom vlastníkovi. Takéto riešenie je jedným z možných riešení a v podstate fungovalo pred rokom 1989. Okrem tohto konkrétneho riešenia, sú tu aj alternatívy v podobe kolektívneho vlastníctva v réžií určitého spoločenstva. Spoločenstvo, respektíve komunita je obvykle menšia a flexibilnejšia jednotka ako štát a preto môžeme špekulovať o efektivite takéhoto riadenia spoločného majetku. V súvislosti s týmto existujú rôzne relatívne nové modely participatívnej ekonomiky, alebo podnikovej ekonomickej demokracie, kedy vlastníkmi podniku sú napríklad jeho pracovníci a nie nejakí ľudia, ktorí podnik v živote ani raz nevideli, len majú uložený podiel v depozitári cenných papierov. Toto je už ale iná téma.
Tomáš Dvorský
Použitá literatúra:
Blaha, Ľuboš, 2006. Sociálna spravodlivosť a identita. Bratislava: SAV.
Hrubec, Marek, 2011. Postkapitalistické alternativy: ekonomická demokracie. In: Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu. Bratislava: VEDA.