Dnes si pripomíname rok od teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave. Tento ohavný čin otriasol časťou spoločnosti. Veľa ľudí dúfalo, že strata dvoch ľudských životov dovedie spoločnosť k aspoň trochu väčšej solidarite s teplými na Slovensku. Veľa sviečok, kvetov, či dokonca slová prezidentky ponúkli zdanie solidarity. Dnes však môžeme s istotou povedať, že sa nič nezmenilo. A my sme na to upozorňovali predtým, vtedy a aj potom.
Zo slonovinovej veže sa ľahko káže
Dlhodobo upozorňujeme na to, že kým sa z boja za práva teplých bude robiť osobitná záležitosť, väčšinová spoločnosť nebude mať dôvod s nami solidarizovať. Môžeme sa tomu čudovať? Nie – tak, ako môže byť Východniarom ukradnuté, čo sa deje na Záhorí, tak môžu byť cis/heterosexuálom ukradnuté problémy teplých. Moralizovať nad tým nemá zmysel. Kým medzi nami existuje priepasť (ako medzi dvoma koncami republiky), ostáva ľahostajnosť spoločnosti jej inverznou funkciou.
V článku Liberálny teplý aktivizmus brzdí pokrok v zrovnoprávňovaní sme v závere uviedli, že ,,prijatie nedosiahneme zo slonovinovej veže, ale preukázaním socialistickej spolupatričnosti so zvyškom pracujúcej triedy podporou štrajkov, odborárskych protestov a podobne,” a za týmto si stojíme. Na Slovensku žije pod hranicou chudoby milión ľudí a miliónom chudoba hrozí každý deň. Päť miliónov ľudí sa na Slovensku denne stretáva s nefunkčným zdravotníctvom, školstvom, infraštruktúrou, rastúcimi cenami a slabými mzdami. A s výnimkou hŕstky podnikateľov nikto z nás nemá pocit, že žije v krajine, v ktorej ich hlas, a nielen ten volebný, niečo znamená. Z tohto pohľadu priemerný človek ozaj nemusí vidieť rozdiel medzi Zámockou a Zochovou.
Solidarite s teplými sa bez spoločnej platformy spoločnosť nenaučí
Rok po útoku, po niekoľkých solidárnych protestoch proti aktivite fundamentalistov v parlamente a po voľbách, ktoré možno chápať ako referendum medzi „chlebom” a „identitami” sa táto hypotéza potvrdila. Koľkokoľvek solidárnych protestov bude, toľkokrát to budú len výkriky do tmy. Ak Jozef Mak teplého Janka bude poznať iba z bratislavského protestu, ostane ich vzťah chladný. Slovami internetového diskurzu: kvír ľudí treba normalizovať. Ako? Začať môžeme tak, že sa z našich komunít – pracovisko, susedstvo či obec – nebudeme vyčleňovať. Naopak, pokiaľ možno, treba otvorene „priznať farby” a nerobiť z toho veľkú vec. Byť kvír je síce normálne, ale nie je to bežné a to treba zmeniť. Bude to konštruktívnejšie než aj desať verejných budov s vyvesenou dúhovou vlajkou. Namiesto zdôrazňovania identity zdôrazňujme sociálne požiadavky, ktoré máme spoločné so zvyškom pracujúcich.
Zámocká ulica nás stále bolí. Ak nechceme, aby jej odkaz vyšiel navnivoč, nesmieme zabudnúť, čo k nej viedlo: dysfunkčná výchova v rodine podnikateľa a reakčného politika, nefunkčná starostlivosť o duševné zdravie na školách, odcudzenie a strata ľudskosti, ľahostajnosť štátu a jeho orgánov. Spoločným menovateľom týchto faktorov je kapitalizmus a jeho dôsledky vo všemožných oblastiach verejného i súkromného života. A preto je boj za socializmus bojom za Zámockú.
.
.
Sely Papan, trans členka FĽM Západ
