Prečo je dôležité rozlišovať medzi pracujúcimi, maloburžoáziou a kapitálom? V boji proti zahraničnému kapitálu sa môžu zhodnúť všetky domáce triedy a pracujúci sa zasa môžu spojiť s maloburžoáziou v boji proti škrtom či veľkokapitálu. No keď dôjde na lámanie chleba, požiadavky pracujúcich budú nezlučiteľné so záujmami ostatných tried, ktoré sa proti nim postavia.
Pracujúci
Pracujúca trieda predáva svoju pracovnú silu kapitálu pre prežitie. Predvídateľne, táto trieda tvorí na Slovensku nadmernú väčšinu. Podľa prieskumu agentúry Median z 2016 je táto trieda od straníckej politiky odcudzená (nevolí okolo 40%) a podpora otvorene kapitalistických a fašizoidných strán je relatívne nízka. Táto trieda však nie je jednoliata – delí sa na podtriedy, medzi ktorými je významný rozdiel. Týmito podtriedami sú závislí pracujúci a (polo-)samostatní pracujúci.
Závislí pracujúci sa vyznačujú jednoznačným závislým vzťahom voči zamestnávateľovi – zamestnávateľ vlastní všetky či dominantnú väčšinu prostriedkov výroby, určuje pracovnú dobu explicitne a prevažuje práca na pracovisku, nie doma. Závislí pracujúci zdieľajú istú podnikovú či odvetvovú identitu a príslušnosť k pracovisku. Títo pracujúci zdieľajú komplexné medziľudské vzťahy, existuje a priori predpoklad pre vznik vzájomnej kolektívnej solidarity.
Samostatní pracujúci sú pracujúci s nízkou či žiadnou väzbou na konkrétne pracovisko, no stále sú v úplnej moci kapitálu. Z povahy zamestnaneckého vzťahu sú individualizovaní – aspoň čiastočne odcudzení od zvyšku kolegov. Zvlášť tu rozoznávame agentúrnych a platformových zamestnancov. (1) Platformoví zamestnanci ponúkajú predovšetkým služby (na Slovensku najmä transport), i keď existujú aj platformy, ktoré nahrádzajú agentúrne zamestnávanie. Tie sú však marginálne aj na Západe, o Slovensku nehovoriac. Platformoví zamestnanci sa medzi sebou nemusia poznať, neexistujú medzi nimi vzťahy ako na bežnom pracovisku – sú takmer úplne individualizovaní. Sporadické prejavy solidarity sme už však sledovali v Česku a na Západe. Zatiaľ ide o marginálnu skupinu u nás a zatiaľ nemajú vitálnu úlohu v ekonomike. Ak dôjde k deindustrializácii vplyvom inovácií a následnou zmenou povahy slovenskej ekonomiky, môže sa táto skupina stať súčasťou revolučnej zložky pracujúcich (viď záverečnú časť Revolučný subjekt).
(2) Agentúrni zamestnanci sú v podobnej situácii ako platformoví zamestnanci, no existuje vyššia pravdepodobnosť na identifikáciu so závislými kolegami. Táto skupina je využívaná aj vo vitálnych odvetviach ekonomiky, predovšetkým z dôvodu outsourcingu a na predchádzanie organizovaného odporu závislých kmeňových zamestnancov. Vývoj počtu takýchto osôb a podnikov využívajúcich agentúry treba ostro sledovať – vplyvom pandémie a dlhého kovidu dochádza k nahradzovaniu kmeňových zamestnancov agentúrnymi v zvýšenej miere a nie je dôvod si myslieť, že táto situácia sa čoskoro zmení, skôr naopak. Tento trend možno sledovať minimálne v Nemecku, kde vplyvom dlhého covidu dochádza k ekonomickej kríze. Každopádne, agentúrni zamestnanci môžu kolísať, a preto treba zabezpečiť, aby neboli prekážkou v organizovanom odpore pracujúcich.
Maloburžoázia
V roku 2022 bolo z 3,6 milióna obyvateľov v produktívnom veku takmer 380-tisíc živnostníkov a podniká ďalších 25-tisíc osôb. Dovedna tak maloburžoáziu tvorí 404-tisíc osôb, resp. 11% obyvateľstva v produktívnom veku. I keď k zásadným zmenám v početnosti nedochádza – pred 7 rokmi šlo o 9% osôb v produktívnom veku – nejde o zanedbateľné číslo. Maloburžoáziu možno u nás rozdeliť na: (1) živnostníkov z donútenia, (2) rentiérov a (3) podnikateľov.
Živnostníci z donútenia sú síce technicky podnikatelia a malí kapitalisti, no de facto patria do podtriedy nezávislých pracujúcich. Môžu sa identifikovať s pracujúcimi, a práve pre vnútenú, nechránenú a drobnú povahu ich podnikateľskej činnosti si často uvedomujú neblahý stav ekonomiky, negatívne dopady trhových mechanizmov – kríza na nich často dolieha veľmi tvrdo. Napriek tomu sú to stále podnikatelia a sú teda nútení prijímať kapitalistické ašpirácie. Táto podtrieda je náchylná na osciláciu medzi politickými pozíciami ale celkovo inklinuje k pravici a (pravicovému) extrému (Median, 2016; IVO, 2017) – konzistentne s ich triednym záujmom a individualizmom.
Rentiéri sa spoliehajú na príjem z nájmu, dividendov či grantov, alebo inej formy renty. Táto trieda sa teda nemusí živiť vlastnou prácou, alebo vlastná práca netvorí dominantnú zložku príjmov na pokrytie osobných výdavkov. Toto špecifikum zdieľajú spolu prenajímatelia pôdy či nehnuteľností spolu s ozbrojenými silami, ale aj so o skupinou tradične nazývanou inteligencia: so študentstvom (prijímajúce ekvivalent renty od rodičov či ojedinele vo forme štipendia) a aspoň časťou umeleckej a výskumníckej obce, spoliehajúcich sa na štátne, medzinárodné, či súkromné granty a ich formy. Inteligencia síce poberá formu renty, čo však nehovorí o ich príslušnosti k spoločenskej vrstve, podobne ako aj živnostníci z donútenia môžu žiť vo veľmi prekérnych podmienkach. Napriek tomu však ako celok inteligencia oplýva väčším množstvom voľného času, ktorý môže venovať spoločenským problémom – dokonca sa od nej očakáva sa o týchto problémoch učiť, rozoberať ich a reflektovať na ne. Existuje u nej teda tendencia zaujímať vyhranené postoje a angažovať sa verejne. Rovnako však sa vplyvom renty, resp. absenciou priameho kontaktu s vykorisťovaním, u rentiérov prejavujú individualistické tendencie. Nestálosť v kolektíve, sklon k okamžitej akcii bez ohľadu na nálady pracujúcich definujú túto podtriedu v politickom živote.
Práve u študentstva sa prejavuje nízky záujem o stranícku politiku (daný absenciou bezprostredných dopadov na ich dennodenný život), a zároveň nadpriemerná podpora otvorene kapitalistických a fašizoidných strán (daná individualistickými sklonmi), ako dokazuje prieskum Medianu z 2016. Obdobne, u umeleckej obce a časti zvyšku inteligencie možno sledovať ich nadpriemerné zastúpenie v protestoch z 2018 (ale aj 2024), ktoré boli zastúpené časťou populácie identifikujúcou sa s pravicou (Median, 2018). V oboch prípadoch ide o dôsledok rentiérstva – bez priameho pociťovania finančných existenčných hrozieb, akým čelia pracujúci, sa rentiéri zaoberajú neekonomickými témami, alebo sa intuitívne priklonia na stranu kapitálu. Iste, veľká časť účastníctva na spomenutých protestoch je ideologicky-triedne zmätená. No vzhľadom na skúsenosť s tým, kto tvorí typické účastníctvo, rečníctvo a organizačné tímy je dôvodné tieto protesty považovať za doklad triedneho – nie subjektívneho – prejavu inteligencie a manažérskej maloburžoázie tak početne zastúpenej práve v hlavnom meste.
V ojedinelých prípadoch, kedy sa inteligencia postaví proti kapitálu, vychádza ich antikapitalistický postoj z inej pozície – má inú vnútornú logiku než antikapitalizmus pracujúcich. Tento rozpor definuje post-1989 ľavicu, vrátane (pseudo-)marxistického diskurzu. Tejto triede je z jej podstaty vlastná individualistická tendencia či tendencia k liberalizmu (vrátane anarchizmu či „liberálnemu socializmu a ľavici všeobecne“), i keď s občasnými individuálnymi výnimkami.
Zdanlivú výnimku medzi rentiérmi tvoria dôchodcovia. Ako rentiéri závislí na sociálnom štáte sú nútení podporovať nominálne ľavicové strany, avšak nie zo snahy o prekonávanie systému, ale naopak – v snahe o jeho zachovanie. Tým pádom aj táto časť populácie je podriadená maloburžoáznej reakčnosti a konzervativizmu.
Zvláštnu podskupinu tu tvorí manažment. Kým sú technicky námezdní pracujúci, identifikujú sa prevažne so záujmami podniku-kapitálu, keďže ich prácou je vykonávať vôľu vedenia podniku a v podniku ako takom zastávajú privilegovanú pozíciu. Pokiaľ aj stratia zamestnanie, nemusia stratiť svoje privilegované postavenie – iný podnik ich prijme opäť do pozície manažmentu. Do tejto podskupiny patrí aj časť štátnych zamestnancov, najmä vyššie úradníctvo a manažment (verejných) podnikov či príspevkových organizácií. V závislosti od špecifických podmienok daného pracoviska môže manažment, najmä ten nižší, spĺňať skôr triedne charakteristiky závislých pracujúcich. Pre svoje podmienečne privilegované postavenie majú výhrady voči “politickému extrémizmu” – podľa IVO (2017) najviac zo všetkých dotazovaných skupín (naopak podnikatelia a živnostníci “extrémizmus” považovali za problém najmenej zo všetkých – konzistentne so zisteniami Medianu, 2016).
Menší podnikatelia, na rozdiel od živnostníkov z donútenia, sú v stabilnejšej životnej situácii, ich príjmy prevyšujú ich osobnú spotrebu a žijú z práce svojich zamestnancov. Táto skupina sa jednoznačne identifikuje s kapitálom, ekonomicky i politicky. Možno sem zaradiť predovšetkým mikropodniky prevádzkarov či remeselníctva, ale aj poľnohospodárov, ktorí predsa len pociťujú tlak trhu a kríz. Ľudsky si často uvedomujú “nespravodlivosť vo svete”, a preto môžu inklinovať k antikapitalistickým ideám, no v konečnom dôsledku sa v prevažnej väčšine prípadov buď vzdajú politických ašpirácií, alebo sa jednoznačne postavia na stranu reakcie – fašistickou despociou voči pracujúcim by mohli zabezpečiť udržanie ziskovosti. Toto sa ukazuje na podpore otvorene kapitalistických strán, ktoré u nich majú 2- až 3-násobne vyššiu podporu než u pracujúcich; ľudákov podporujú oproti pracujúcim tiež v 2-násobne vyššej miere. Zároveň ide o politicky najangažovaneišiu triedu s najvyššou mierou účasti vo voľbách (Median, 2016), ako aj s najvyšším zastúpením vo vedení strán.
Nešťastne nazývaná trieda lumpenproletariátu je skupinou žijúcou nezávisle a i keď v prekarizovaných podmienkach, stále prežíva z prebytku iných, čo ju ekonomicky i ideologicky približuje k maloburžoázii. Z 3,3 milióna osôb v produktívnom veku nad 19 rokov, až 12% nie je evidovaných ako zamestnaných ani nezamestnaných, či pracujúcich v zahraničí. To je 450-tisíc osôb, ktoré sú závislé od práce iných členov domácnosti, alebo sa živia prácou na čierno. Vzhľadom na zjavnú heterogenitu tejto triedy, aj v jej náklonnosti k revolúcii sa bude rôzniť. Nebude však tvoriť jadro kritickej masy.
Kapitál
Nefinančný kapitál tvoria (1) strední podnikatelia, ktorí a priori prejavujú náklonnosť k nacionalizmu s vidinou ochrany vlastného kapitálu skrz nacionalistický protekcionizmus. Spolu s malými podnikateľmi (t.j. mikopodniky spolu s MSP) zamestnávajú dve tretiny pracujúcich u nás, no na celkových tržbách sa podieľajú len jednou tretinou. Pociťujú tlak zo strany (2) veľkého kapitálu, ktorý naopak zamestnáva zvyšnú tretinu pracujúcich, pričom sa na celkových tržbách podieľajú dvoma tretinami. Stredný i veľký kapitál je tvorený aj domácimi podnikmi, no dominantné postavenie majú jednoznačne zahraničné podniky, resp. podniky v zahraničnom vlastníctve. Kým malí podnikatelia majú ašpirácie v lokálnej politike, u stredných a veľkých kapitalistov sa najviac prejavuje oligarchická tendencia – využívanie kapitálu na priame získavanie výhod pre reprodukciu kapitálu či osobného bohatstva. Títo podnikatelia zvyknú byť politicky prelietavejší než maloburžoázia, najmä veľkopodnikatelia – zvyknú sponzorovať kohokoľvek, kto im dokáže zabezpečiť želaný výsledok.
Politici v zmysle „profesionálni“ členovia strany – ľudia, ktorí žijú z práce pre stranu alebo pre úrad, v ktorom pre stranu pracujú – sú na Slovensku predovšetkým pôvodne maloburžuji a strední podnikatelia. V konečnom dôsledku je teda politická trieda legálnou formou oligarchickej tendencie týchto tried. Vo svojej podstate sú (predovšetkým zvolení) politici síce rentiéri parazitujúci na svojich sponzoroch a štáte, no ich funkcia je úzko spätá s reprodukciou kapitálu svojich sponzorov a kapitálu všeobecne. Vo vzťahu k zahraničnému kapitálu teda vystupujú ako kompradori, vo vzťahu k domácim ako zástupcovia či vyjednávači medzi kapitalistami či maloburžujmi. Politická strana funguje ako prostriedok politickej výroby a spolu s kapitálom aj ako nástroj reprodukcie seba samej, a preto možno hovoriť o triede v marxistickom zmysle slova. Prax hovorí, že štát nemožno redukovať iba na ekonomické vzťahy – voči kapitálu je štát síce v konečnom dôsledku servilný, no občasné trenie dokazuje protichodnosť záujmov kapitalistov a správcov štátu. Jedným z určujúcich aspektov je, kto tejto triede vypláca rentu, resp. kto má v konečnom dôsledku v strane moc – ak je to masová členská základňa alebo pracujúci všeobecne, tak taká strana, resp. politik nespadá pod túto definíciu politickej triedy.
Finančný kapitál tvorí má z podstaty svetového kapitalizmu dominantné postavenie. Slovensko má však aj výraznú domácu triedu finančných kapitalistov, ktorí dominujú politickej sfére a celých ekonomických odvetviach (nehovoriac o zahraničnom finančnom kapitáli).
Revolučný subjekt
Sú to teda závislí, alebo samostatní pracujúci, ktorí sú dnešnou revolučnou triedou? Tendencia k revolučnosti (alebo naopak ku konzervativizmu) určitej triedy je funkciou ekonomickej nevyhnutnosti. Kým pre podnikateľov je nevyhnutné vystupovať na obranu kapitálu, tak je pre pracujúcu triedu nevyhnutné vystupovať kapitálu navzdory. Avšak revolučná je len taká opozícia voči kapitálu, ktorá je kreatívna, ktorá s kapitálom nevyjednáva. Navyše, pracujúca trieda, ani rozdelená na uvedené podtriedy, nevstupovala do predošlých revolúcií ako monolit. Jadro revolúcie tvorili často konkrétne skupiny, nie priemyselný proletariát ako celok. Kto teda tvorí toto revolučné jadro dnes?
Kým časť predvoja môže (a nevyhnutne bude) tvoriť inteligencia, samotný revolučný subjekt tvoria “uvedomelé” časti pracujúcej triedy, ktoré majú v rukách tie prostriedky výroby, ktoré dokážu systém ako položiť na kolená, tak i posunúť do kvalitatívne nového štádia a vytvoriť nový ekonomický imperatív, nový dominantný výrobný vzťah.
Chrbticu slovenskej ekonomiky tvorí automobilový priemysel. Ten zamestnáva síce len okolo 6% pracujúcich, no zodpovedá za 40% ceny exportu a na tržbách v priemysle sa podieľa takmer polovičným podielom (asi 12% z tržieb celkom). Asi 8% pracujúcich je zamestnaných vo veľko- a maloobchode, ktorý tvorí až štvrtinu celkových tržieb na Slovensku. Odvetvie IT a telekomunikácii, ktoré je vitálne pre chod nie len ekonomiky, ale spoločnosti ako takej, nemá veľký podiel na tržbách (~3%) a zamestnáva taktiež iba niečo cez 1,5% pracujúcich, z čoho množstvo tvorí maloburžoázia alebo zburžoáznelí pracujúci. Lepšie je na tom obdobne vitálny (najmä v just-in-time ekonomike) sektor dopravy a skladovania, ktorý sa na celkových tržbách podieľa asi 5% a zamestnáva 3% pracujúcich.
Automobilový a pridružený elektrotechnický priemysel, IT a telekomunikácie i logistika sú všetko odvetvia, ktoré sú predmetom dynamických zmien. Napriek súčasnej stagnujúcej aplikácii inovácií je modernizačný proces nezadržateľný. Tento proces bude sprevádzaný prekarizáciou pracujúcich. Vzhľadom na úlohu slovenskej ekonomiky v svetovej a regionálnej deľbe práce nie je pravdepodobné, že sa zo závislých pracujúcich stanú zamestnanci služieb a platforiem v takej miere, v akej je to možné pozorovať v imperialistickom jadre. Priemyselný proletariát preto pravdepodobne ostane najpočetnejšou skupinou v revolučnej mase. K prekarizácii však dochádza plošne, dokonca aj v kľúčových sektoroch ako je IT, a preto je nevyhnutné ostro sledovať aktivity pracujúcich a živnostníkov z donútenia v tomto sektore. Síce neposkytne významný počet revolučne ladených osôb, no zručnosti týchto ľudí budú o to viac kľúčové počas i po revolúcii.
Na koho sa teda zamerať pri agitácii a edukácii? Sú to pracujúci v automobilovom a elektrotechnickom priemysle, pracujúci v nákladnej doprave a logistike a v menšej miere v obchode. Ďalej ide o agentúrnych pracujúcich v priemysle spolu s časťou (najmä pracujúceho) študentstva a živnostníkov z donútenia (predovšetkým v IT). Okrajovo budú revolúciu podporovať jednotliví malí podnikatelia, prevažne s vidinou ochrany pred krachom spôsobeným veľkým kapitálom, no ich podpora bude veľmi nestála a podmienečná. Domáci kapitál síce možno získať skrz prísľub investícii v rámci snáh o rozvoj výrobných síl, v rozhodujúcom bode ale spoluprácu odmietnu; drobná časť sa podvolí, časť ujde, väčšia časť bude od začiatku podporovať reakciu – ich pomer bude závisieť od konkrétnych podmienok.
Na záver: revolučný program musí byť formulovaný v prospech všetkých pracujúcich (a v konečnom dôsledku aj v prospech časti maloburžoázie), no budú to pracujúci z kľúčových sektorov, ktorí ho ako jediní budú vedieť presadiť a obrániť.
Zdroje: Median: 2016, 2018; IVO: 2017
Sely Papan
členka vedenia FĽM
