Bolo hnutie skinheads vždy o vyholených hlavách, násilí a extrémizme? Ako vyzeralo vo Veľkej Británii a kedy sa začalo na punkových koncertoch hajlovať? Skinheadi prešli radikálnymi zmenami, aby sa napokon mohli prehlásiť za… radikálov.
Od hudby a piva k násiliu
Keď väčšina z nás započuje slovo „skinhead“, predstaví si neonacistu. Pôvodne však toto slovo malo úplne iný význam. Hnutie skinheads sa začalo v 60. rokoch minulého storočia v Spojenom kráľovstve. Boli to bežní pracujúci ľudia, ktorých spájala hudba, móda, futbal a pivo. Patrili medzi nich Jamajčania, Afričania a ďalší. Počúvali hudbu ako Ska či Reggae (neskôr aj Oi!). Skinheadské hnutie nebolo viazané žiadnou ideológiou, ba dokonca politiku neznášali.
Všetko sa ale zmenilo koncom 70. a začiatkom 80. rokov, keď sa migrácia v Spojenom kráľovstve zvyšovala a ľudia trpeli ekonomickými krízami thatcherovského neoliberalizmu či nedostatkom práce. Začali sa objavovať násilníci, ktorí vinili z nedostatku práce nie vládu, ale migrantov. Tvrdili, že im zaberajú pracovné miesta. Začalo sa násilie proti Pakistancom, Bengálcom a iným etnikám. Hnutie malo v túto dobu najväčší rozmach, rýchlo sa rozšírilo do Ameriky a nakoniec aj k nám, na strednú a západnú Európu, koncom 80. a 90. rokov.
Chlapci holohlavci
Pred pádom socializmu sa u nás počet skinheadov pohyboval v desiatkach. Zvyčajne to boli mladí chlapci, ktorí bojovali proti komunistickej vláde. Mali veľa spoločného s vtedajšími pankáčmi – protisystémový boj, módu, hudbu, agresivitu… O skinheadoch na Západe nebolo veľa dostupných informácií, napriek tomu sa však našlo zopár článkov v mládežníckych časopisoch.
V časopise 100+1 zahraničních zajímavostí v roku 1985 vyšiel článok Holohlavci, to jsou, pane, chlapci, ten však o tejto subkultúre nepísal pozitívne. Tvrdilo sa v ňom, že skinheadi majú radi násilie a sú to rasisti. Podobné články mladých rebelov priviedli k hnutiu, no k väčšiemu publiku sa do roku ´89 nedostali.
Krvavé udalosti po nekrvavej revolúcii
V roku 1989 po páde socializmu a komunistickej vlády sa hnutie u nás rapídne rozšírilo a spolu s ním nenávisť voči Rómom. Ultranacionalistická skinhead kapela Orlík (založená v roku 1987 dnes známym Danielom Landom a Davidom Matáskom) vydala svoj prvý hudobný album, a tým u nás hnutie spopularizovala. Album oslavuje skinheadov a vyzdvihuje vlastenectvo. Agresívnou hudbou k sebe pritiahol porevolučnú mládež a svojimi textami podnietil potrebu „chrániť vlasť“. Ich texty boli často otvorene rasistické, anti-rómske a anti-migrantské. Na koncertoch kapely ľudia zvykli hajlovať (pustite si pesničku Dvojí metr a pochopíte). Neskôr začali vznikať ďalšie kapely a dokonca aj naši pankáči, ktorí boli od vzniku subkultúry ľavičiari po celom svete, boli skinheadmi radikalizovaní na ultrapravicovú politiku. Naša najznámejšia punková kapela Zóna A svojou skladbou C*gánsky problém bola iniciátorom niekoľkých pogromov proti Rómom. Skladba je plná stereotypov, ako Rómovia majú veľa detí, nepracujú a kradnú. Spustili sa aj protesty proti rómskemu obyvateľstvu.
V roku 1993 sa vyznávanie Václava Havla skončilo a slovenskí skinheadi začali po osamostatnení SR odkazovať na Jozefa Tisa. Ich tradíciou sa stali pochody k hrobu Tisa a oslavy 14. marca, keď si pripomínali vznik Slovenského štátu a jeho prezidenta. Oslavy sa konali už v roku 1990 a 1991, ale až o dva roky nato sa stali hlavnými oslavami skinheadov. Taktiež začali vznikať prvé skinzíny – časopisy skinheadov, ktoré slúžili na propagandu a odkazovanie na Slovensko za 2. svetovej vojny.
Skinheadi v oblekoch
Dnes ich už často nevidíme na uliciach, skôr v televízii, politike a na sociálnych sieťach. Ide napríklad o Ľudovú stranu Naše Slovensko, ktorá rovnako ako skinheadi vyznáva Jozefa Tisa a jeho vládu. ĽSNS je tvorená ľuďmi, ktorí boli súčasťou skinheadských hnutí a stále si držia svoje staré ideológie. Obdobne aj hnutie Republika je skinheadské hnutie v obleku. Konanie osôb, ktoré môžu za ohrozovanie menšín, nemalo žiadne sociálne alebo fyzické dôsledky. Naopak, ich etnické obete sú dodnes trestané za to, že sa kultúrne líšia.
Autentická ľavica hlása rovnosť všetkých ľudí bez ohľadu na ich pôvod. Emancipácia menšín nebude možná, dokiaľ ich budú ohrozovať podobné nenávistné hnutia. Tieto zoskupenia budú vznikať dovtedy, kým budeme trpieť kapitalizmus, ktorý nás večne rozdeľuje. Aj multikultúrne módne zoskupenie, ktorého príslušníci – robotníci pili pivo, sledovali futbal a počúvali reggae hudbu, dokázal rozvrátiť na propagáciu „nadradenosti“ bielej rasy, ultranacionalizmus a nenávistné útoky na menšiny po celej strednej a západnej Európe.
.
.
Tomáš Farkaš, člen FĽM Stred
