Kým bežní ľudia počas pandémie trpeli zdravotne, finančne či psychicky, firmy výrazne zvýšili svoje zisky. Ako je možné, že počas „krízy“ dokážu podniky bohatnúť? A prečo sa nič neušlo pracujúcim?
Obdobie COVIDu je známe najmä ako obdobie hlbokej krízy. Pojem kríza sa však čím ďalej, tým menej dá aplikovať na celú ekonomiku. Totiž kým pracujúci trpia infláciou vo všetkých smeroch, majitelia firiem zaznamenávajú rekordné zisky.
Podľa ekonómov mnohé firmy využili mimoriadnu situáciu, v akej sa svet počas pandémie ocitol, na to, aby zvýšili ceny omnoho viac, než bolo potrebné (pre vyššie ceny energií či pohonných hmôt). Tým nielenže preniesli „náklady“ pandémie na bežného konzumenta, ale ešte z neho vycicali aj posledný cent.
Dôkazom, že veľké podniky na trápení bežných ľudí zámerne zarobili, je fakt, že podiel ich ziskov je najvyšší za posledných 10 rokov!
Ako je už v kapitalizme zvykom, ceny neprestajne rastú, ale mzdy zaostávajú. Tento hyenizmus sa v posledné roky iba vyostril. Napriek rekordným ziskom firmy odmietajú konať férovo v kolektívnych vyjednávaniach (čo je najjasnejšie vidieť v situácii v BPC Beluša a boji ich predsedu odborov o prežitie). Za žiadnu cenu nechcú priviesť mzdy na dôstojnú úroveň. Miesto toho vidíme buď ich znižovanie (v reálnej kúpnej sile), alebo presun do zahraničia a zatváranie pracovísk. Horšie sú na tom ďalšie krajiny vykorisťované a ovládané západným kapitálom, menovite Česko. Tu klesli mzdy na hodnote o viac ako 11 %.
Aj keď je už, čo sa týka pandémie, dávno po najhoršom, inflácia nikam neodchádza. V júni sme boli jedinou členskou krajinou eurozóny, v ktorej dosiahla mieru viac ako 11 %. Pod nami bolo najbližšie Estónsko s 9 %, kým európsky priemer bol 5,5 %.
Zatiaľ čo nejeden veľký podnik bedákal, že bez štátnej podpory pandémiu nezvládne, bežný človek musel ísť s kožou na trh. Čierne scenáre, ktorými dennodenne zapĺňali médiá, sa vo väčšine prípadov nenaplnili. Práve naopak. Štátnu podporu mnohé dostali a ich zisky siahali na rekordné hodnoty. Tí, ktorí naozaj trpeli, boli zamestnanci.
Treba to povedať na rovinu. Firmy vždy využijú štát iba vo svoj prospech.
Keď sa má zvyšovať minimálna mzda, majú plné ústa rečí o tom, ako o nich má rozhodovať voľný trh. Keď sa navrhnú dane solidarity, vďaka ktorým by sa ušlo zo ziskov firiem aj bežnému pracujúcemu, niet cesty. V časoch rekordných ziskov si podnikatelia ukroja vyššie odmeny miesto toho, aby mysleli na budúce (v kapitalizme neodvratné!) krízy. Keď však už kríza príde a kapitalista má doplatiť na následky svojej inkompetencie, doplazí sa s predostretými rukami k vláde s vyhrážkou, že inak bude musieť prepúšťať.
A tak sme sa dostali do prekérnej situácie. Kým firmy si na Slovensku užívajú všetky výhody, aké ponúka socializmus, bežní pracujúci sú nútení trpieť zverstvo kapitalizmu. Takto to však neostane. Bude sa to zhoršovať, pretože taká je nátura systému, v ktorom žijeme. A iba jeho kompletná zmena nás z jeho nástrah dokáže vyslobodiť.
.
.
Jakub Rendvanský
člen vedenia FĽM
