Vrcholom marxistickej organizovanosti je strana. Bez strany nie je možné dosiahnutie víťazstva. Taká je jedna z hlavných poučiek marxizmu. Ak ale poznáte vtipy šablóny “pýtate sa rádia Jerevan”, tušíte, čo nasleduje: v princípe áno, ale vlastne vôbec nie. Čo je myslené stranou dnes a ako ju chápali v minulosti? A hlavne, aké príležitosti a úskalia prináša právna forma strany pre marxistické organizovanie sa? Strany sú v parlamentných demokraciách súčasnosti základom volebného systému a správy štátu. Na Slovensku stranu definuje zákon 85/2005 Z.z. Aby sme pochopili, aký je rozdiel medzi stranou s potenciálom dosiahnuť marxistické ciele a stranou ako ju chápeme mainstreamovo, musíme pochopiť právnu podstatu strany ako takú.
Pokiaľ chcete presadzovať určitú politickú vôľu, nemáte reálne inú možnosť, než sa angažovať skrz politickú stranu. Štát teda udeľuje politickým stranám (a hnutiam, ktoré ale zákon nijako neodlišuje od strán) monopol na správu štátnej moci. Nie len to – monopol reálne udeľuje vedeniu strán, keďže zákon dáva strany prakticky do područia štatutárom strany. Podľa súčasného zákona je strana de facto jej štatutárny orgán. Tým môže byť jeden človek, napr. predseda, alebo viac ľudí, napr. predsedníctvo. Nech je štatutárom ktokoľvek, faktom ostáva, že drží kľúče od miešačky. Nie len, že štatutár môže konať v mene strany, ale aby bolo zaregistrovaný nový štatutár – nové vedenie strany – musí tento predchádzajúci štatutár podpísať zmenu vedenia. Takže aj ak je demokraticky zvolené nové vedenie, túto zmenu môže teoreticky zablokovať vedenie predošlé. Či k takejto sabotáži dôjde alebo nie nie je dôležité. Dôležité je, že ide o autodeštrukčné tlačidlo, ktoré štát dáva štatutárovi. Tým pádom dochádza k nepomeru síl a nerovnej vyjednávacej pozícii v rámci strany, v ktorej takto vzniká inherentná tendencia k autokracii.
Strana súčasného typu môže mať svoje miesto v antikapitalistickom snažení. Taká legálna ľavicová strana má unikátny prístup k vysokej politike, a tým aj potenciálne miesto vo svetle reflektorov médií. Môže tak vytvárať medzi ľuďmi predpoklady pre to, aby sa uchytili antikapitalistické nálady, čo môže fungovať synergicky s reálnym antikapitalistickým hnutím. Takejto strane netreba obetovať všetky svoje sily, keďže ide len o barličku – ako som písala v predošlom článku, nebude to ľavica, ktorá dosiahne konečný cieľ. Ale netreba takej strane robiť prieky pokiaľ si to nejakým spôsobom nezaslúži. Čo je to ale “taká strana”? V prvom rade by muselo ísť o stranu, ktorá otvorene (a úspešne) kritizuje kapitalizmus, a ktorá sa zameriava na pracujúcu triedu a na mládež – t.j. na triedy a skupiny, ktorým a priori nepostačuje iba zachovanie sociálneho štátu (o tom, prečo sú dôchodcovia konzervatívnou skupinou píšem viac v Analýze tried).
Nenechajme sa ale opiť rožkom. Strany sú regulované – tým pádom kontrolované – štátom. To z nich robí organizácie, ktoré sú a priori impotentné – neschopné reálnej zmeny. Strana, ktorá dodržiava zákon môže pracovať jedine v ústavných a zákonných medziach, čím sa stáva správkyňou režimu, udržiavateľkou systému. V konečnom dôsledku, samé sme mohli vidieť, že v Novembri 1989 to nebola strana Ľudového frontu, ale strany – VPN a OF – operujúce mimo legálny systém, ktoré ho zvrhli. Nemožno očakávať, že štátom uznávané strany budú vhodnou pôdou pre organizovanie sa proti systému, ktorého zmena je de iure protizákonná. Niekto by mohol namietať, že veď Allende v Čile zvíťazil úplne legálne. Áno, ale netrvalo ani tri roky, aby ho zvrhli. A čo KSČ? Po roku 1945 šlo predsa tiež o vládnu stranu! Lenže moci sa chytili až vďaka masovej mobilizácii pracujúcich, vytvoreniu mimozákonných Ľudových milícií (ktoré, mimochodom, nemali riadnu oporu ani v pofebruárovom zákonníku) a v neposlednom rade podchyteniu si bezpečnostného aparátu štátu. Ťažko možno hovoriť o ústavnom prevzatí moci.
V 19. a na začiatku 20. storočia boli strany omnoho flexibilnejšie a vždy na hrane zákona, najmä tie antikapitalistické. A to ani nie tak z vlastnej vôle ako skôr z nevyhnutnosti – vtedajšie vlády ich za hranu zákona často vyháňali a štátne orgány sa zasa nebáli zašpiniť si ruky. V Nemecku sa politická realita vyvinula tak, že umožnila (v zmysle môjho predošlého článku) ľavicovej SPD fungovať legálne a etablovať sa. Aj to prispelo tomu, že sa zo strany kedysi hlásiacej sa ku komunizmu stala strana, ktorá obhajovala zapojenie sa do Prvej svetovej vojny, a ktorá umožnila popravu Rosy Luxemburg a Karla Liebknechta. Na druhej strane, v cárskom Rusku boli ešte začiatkom 20. storočia robotnícke organizácie lovnou zverou a členstvo v nich dostatočným dôvodom na vyhnanstvo na Sibíri. Ilegalita podporila militantnosť-odhodlanie prekonať systém stoj čo stoj. Dnes takejto represii nikto nečelí. Otázka je, či je to benevolenciou dnešného režimu, alebo impotenciou dnešného antikapitalistického hnutia. Spomeňme si, že to bola ponovembrová Dzurindova vláda, ktorá brutálne zasahovala proti Rómskej vzbure 2004 vodnými delami v mrazivom februári. Že proti vtedy najväčšej vlne protivládnych protestov nasadila vláda vodné delá, keď začali protestujúci v blízkosti NR SR hádzať dlažobné kocky. Revolúcia je doslova protizákonná. Bolo by naivné si myslieť, že by štát nesiahol po tvrdších opatreniach než sú vodné delá proti sile, ktorá by sa snažila o viac než len o pár reforiem.
Keď Marx či Lenin hovorili o nevyhnutnosti vzniku strany, nemysleli stranu ako ju definuje zákon 85/2005. Mysleli organizáciu, ktorá je ochotná operovať popri a mimo toho, ako stranu chápe štát. Súčasný marxizmus u nás musí tieto skutočnosti reflektovať – musí opustiť myšlienku strany v prospech myšlienky strany novšieho typu.