Ako studená vojna démonizovala marxizmus a vytvorila priestor sociálnej demokracii. Prečo sociálna demokracia zlyhala v boji proti kapitalizmu a namiesto spravodlivosti nastúpil neoliberalizmus? V tomto článku vám poskytneme historický exkurz do vývoja západnej ľavice.
Ideologická rivalita
Studená vojna bola „vojnou”, ktorú viedli USA proti Sovietskemu zväzu, jeho spojencom a robotníckemu hnutiu prostredníctvom ekonomického tlaku, selektívnej pomoci, diplomatických manévrov, propagandy, atentátov a vojenských operácií nízkej intenzity od roku 1947 do rozpadu ZSSR v roku 1991. Termín vymyslel americký politický poradca a finančník Bernard Baruch v apríli 1947 počas debaty o Trumanovej doktríne.
Hoci vojna medzi týmito dvoma mocnosťami nebola priama, ich rivalita značne ovplyvnila politiku, hospodárstvo, kultúru a aj spoločenské zriadenie po celom svete. Tento konflikt mal aj hlboký dopad na implementáciu samostatných marxistických ideí.
Okrem rozdielnych mocenských záujmov veľmocí bolo ich nepriateľstvo založené aj na ideologických rozdieloch. Zatiaľ čo sa východný blok pod vedením Sovietskeho zväzu snažil o šírenie myšlienok ekonomického a národného oslobodenia, západný blok stál na kapitalistickom základe. Krajiny Západu sa snažili o kontrolu nad krajinami „tretieho sveta“, ktoré neboli plne integrované ani do socialistickej, ani do globálne kapitalistickej sústavy štátov. Ekonomický zápas sa prejavoval v politických konfliktoch a intervenciách, vo forme ekonomickej pomoci, vojenských zásahov a geopolitickej manipulácie zo strany USA. Rozdelenie na dva nepriateľské tábory sa udialo, keď bola vytýčená tzv. železná opona na prelome 40. a 50. rokov.
Nebezpečný marxizmus v USA
Západ pred aj počas studenej vojny vnímal ideologické prúdy Východu ako hrozbu pre ich postavenie a vplyv vo svete. Propaganda sa teda stala jednou z ich najväčších zbraní a po Trumanovej doktríne bolo jasné, čo bolo zámerom Západného bloku. USA sa ujali misie boja proti komunizmu kdekoľvek.
Trumanova doktrína, zameraná skôr na vnútornú politiku ostatných štátov, mala za cieľ zabrániť šíreniu komunizmu v ďalších krajinách západného bloku. Mccarthizmus zabezpečil, že šírenie komunizmu v USA bolo priam nemožné.
V skorých 50. rokoch americkí politici zintenzívnili strašenie verejnosti. Hlavnou metódou propagandy bolo šírenie strachu z komunizmu. Verejnosti hovorili, že by sa mali obávať podvratného komunistického vplyvu vo svojich životoch. Komunisti mohli číhať kdekoľvek a využívať svoje pozície učiteľov na školách, vysokoškolských profesorov, odborárov, umelcov či novinárov na dosiahnutie „svetovej komunistickej nadvlády”.
Luxus Západu sa prezentoval ako štandard
Spojené štáty systematicky využívali ideologickú propagandu na ospravedlňovanie svojich politík a diskreditáciu komunizmu. Rôzne formy médií, ako boli filmy, knihy, časopisy či televízne programy často stvárňovali výhody západného kapitalistického systému a démonizovali východný socialistický blok. Táto propaganda mala formovať verejnú mienku a podporovať vnímanie Západu, zatiaľ čo komunizmus bol prezentovaný ako systém utláčania, neslobody a chudoby (v rozpore s realitou, ako dokazujú štúdie [Cereseto & Weitzkin] či [Lena & London] ai.). Tým sa marxizmus stával pre verejnosť menej atraktívnym a prichádzal o dôveru i popularitu.
V tieni kapitalistickej propagandy, ale i prešľapov východného bloku sa na Západe začali dostávať do popredia alternatívne interpretácie a revízie marxizmu, ale predovšetkým nemarxistických politických prúdov. Neskôr mccarthizmus stratil na popularite, keď sa dokázalo, že väčšina antikomunistických tvrdení bolo klamných. Paradoxne sa dnes takáto antiľavicová propaganda šíri v spoločnosti v rovnakej podobe.
Sociálna demokracia najprv ohrozuje, potom schvaľuje
Démonizácia marxizmu mala veľký vplyv na rozvoj politiky v západných krajinách. Dôsledkom bolo hľadanie alternatívnych politík a v západnej Európe sa začala výraznejšie presadzovať sociálna demokracia. Veľká časť mala snahu o udržanie kapitalizmu, no zlomok sociálno-demokratických strán sa snažil aj o reformistickú cestu k socializmu. Najlepším príkladom je sociálno-demokratická strana Švédska.
Vo Švédsku vládli sociálni demokrati od 30. rokov minulého storočia. Triedne sily boli stabilizované okolo silnej centralizovanej odborovej štruktúry, ktorá kolektívne vyjednávala so švédskou buržoáziou o mzdových sadzbách, výhodách, zmluvných podmienkach a pod.
Koncom 60. rokov 20. storočia prepukli pracovné nepokoje, čo vyvolalo vlnu regulačných reforiem, ktoré obmedzili silu kapitálu a rozšírili silu práce aj na pracovisko. Návrh, ktorý najviac ohrozoval postavenie kapitalistickej triedy, bol Rehn-Meidnerov plán. Jeho hlavné ciele boli nízka inflácia, plná zamestnanosť, vysoký rast a príjmová rovnosť. Plán tiež zahrňoval daň vo výške 20 % zo ziskov súkromných spoločností, ktorá by prúdila do mzdových fondov kontrolovaných odbormi. Týmito opatreniami by sa znižoval význam súkromného vlastníctva a budovalo sa kolektívne vlastníctvo riadené zástupcami pracujúcich.
Od polovice 70. rokov Švédska federácia zamestnávateľov zvýšila svoje členstvo a spustila propagandistickú kampaň proti údajnej nadmernej regulácii a za zvýšenie liberalizácie ekonomiky. To, čo trafilo klinec po hlavičke, bola masívna kampaň zo strany zamestnávateľov a kontrola nad Nobelovou cenou z ekonomiky, ktorá mala upevniť neoliberálne zmýšľanie. Dlhoročné sťažnosti zo strany intelektuálov a profesionálov ohľadom represívnej daňovej politiky švédskeho štátu sa vytrvalo pestovali rétorikou chváliacou individuálne slobody neoliberalizmu.
Skutočný posun k neoliberalizmu vo Švédsku nastal v roku 1991, keď vo vláde prevládala Konzervatívna strana. Pomocou predošlých kampaní Švédskej federácie zamestnávateľov a SNS (Centra pre obchodné a politické štúdie), sa podarilo presvedčiť odbory o uplatňovaní mzdových obmedzení s cieľom zvýšiť zisky a podporiť investície. Strana sociálnej demokracie prijala kapitalizmus ako status quo.
O protestoch roku 1968, formujúcich politiku v Európe aj USA, a reformizme v alterglobalistických hnutiach sa dočítate v druhej časti.
.
Zdroje:
David Harvey – A Brief History of Neoliberalism
https://www.marxists.org/history/erol/ca.secondwave/is-cold-war.htm
https://en.wikipedia.org/wiki/Protests_of_1968
https://en.wikipedia.org/wiki/Occupy_Wall_Street
https://blackagendareport.com/western-marxism-loves-purity-and-martyrdom-not-real-revolution
.
.
Viktória Kucharková, členka FĽM Stred
