Západná ľavica od studenej vojny po súčasnosť 2/2

Nedostatok triednej analýzy a chápania triedneho boja ovplyvnil priority západnej ľavice. Čo chýbalo alterglobalistickým hnutiam, chýba dnes dúhovému kapitalizmu a politike identity.

Protesty roku 1968

V roku 1968 sa začala spúšťať vlna protestov, ktoré zahŕňali celosvetovú eskaláciu sociálnych konfliktov, prevažne sa nesúcich v charaktere ľavicovej politiky. V USA boli takéto protesty zlomovým bodom pre Afroamerické hnutie za občianske práva, ktoré vytvorilo aj Black Panther Party, jedno z príkladných hnutí vtedajšej doby. Vyznačovali sa najmä ich marxisticko-leninskými princípmi, čo viedlo k správnej organizácii a prominentnému charakteru.

Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos

V reakcii na Ofenzívu Tet protesty vyvolali široký odpor proti vojne vo Vietname. Masové hnutia rástli v Spojených štátoch, ale aj vo Francúzsku, Veľkej Británii, v Taliansku a Nemecku. Okrem západu protesty prebiehali aj v diktátorských a autoritatívnych krajinách, ktoré boli lojálne alebo dosadené západnými imperialistami, ako napríklad Brazília, Španielsko a Mexiko. Vo väčšine západoeurópskych krajín dominovali hlasy študentov.

Jedna z najväčších vĺn protestov sa uskutočnila v máji 1968 vo Francúzsku. Vlna štrajkov vyvolaná revoltou študentov Sorbonny v Nanterre a v Paríži, ktorá trvala až sedem týždňov vrátane okupovania univerzít a tovární/pracovísk, spôsobila vládnu krízu a na vrchole týchto udalostí sa francúzske hospodárstvo zastavilo. 

Antikapitalistický protest vznikol spontánne

Nepokoje sa začali sériou krajne ľavicových študentských okupačných protestov proti kapitalizmu, konzumizmu, západnému imperializmu a tradičným inštitúciám. Policajné zásahy a ich brutalita voči protestantom viedli k výzve na solidárne akcie/štrajky, ktoré sa rozšírili oveľa rýchlejšie a zapojilo sa do nich až 11 miliónov pracovníkov. Do 22. mája sa hnutie rozširovalo do tovární, úradov, verejných služieb, dopravy, ktoré prerušili prácu. Nevzniklo na príkaz vedenia odborov, jeho zrod bol spontánny. Bol to najväčší štrajk vo Francúzsku 20. storočia.

V západných krajinách vznikala kontradikcia medzi túžbou po individuálnej slobode (prejavovala sa najmä medzi študentmi, ktorí požadovali zrušenie vzdelávacích korporátnych a štátnych obmedzení) a sociálnej spravodlivosti. Snaha o sociálnu spravodlivosť predpokladá solidaritu a ochotu spojiť potreby a túžby jednotlivcov vo väčšom boji, napríklad za sociálnu rovnosť alebo environmentálnu spravodlivosť.

Ciele sociálnej spravodlivosti a individuálnej slobody sa v „Hnutí 68“ nepodarilo zladiť. Napätie bolo zreteľné medzi tradičnou ľavicou (organizovanými odbormi a politickými stranami presadzujúcimi sociálnu solidaritu) a študentskými hnutiami túžiacimi po individuálnych slobodách. Najlepším príkladom je rozdelenie na dve frakcie vo Francúzsku (Komunistická strana a študentské hnutia), ktoré bolo zapríčinené nepriateľstvom a neustálym podozrievaním.

Francúzske protesty v roku 1968 síce nedosiahli politickú moc, zanechali však stopy. Ich dopad bol viditeľný na menších ústupkoch vlády voči pracujúcej triede a študentom, ako napr. Grenelle dohody, keď sa priemerná reálna mzda zvýšila o 10 %, alebo reformy poskytujúce študentom väčšiu moc v riadení univerzít. Ľavica sa nedostala k moci napriek intenzívnym protestom a iné krajiny čakal podobný koniec.

Západná ľavica je jednou nohou v hrobe

Démonizácia marxizmu zo strany USA malo veľký vplyv na ďalší rozvoj v politických a kultúrnych spoločenských ideách. Komunistické a socialistické hnutia boli zničené a ľudia vystrašení do bodu, keď bola len myšlienka o komunizme hrozná.

V čase, keď sa komunizmus vnímal ako veľké strašidlo a moc globálneho kapitalizmu rástla, mnohí hľadali alternatívne riešenia. Ľudia si uvedomovali situáciu v USA, v spoločnosti sa však považovalo za žiaduce presadzovať progresívne myšlienky a ciele, a tak sa opatrne zdržali kritiky kapitalistického systému, ktorý bol koreňom všetkého, proti čomu bojovali. 

Spoločnosť sa priklonila k alterglobalizmu, ktorý silne zastával  ľudské práva, ekonomickú spravodlivosť, ochranu pracujúcich, zachovávanie natívnej kultúry a občiansku slobodu, upozorňoval na globálne otepľovanie a odmietal negatívne efekty neoliberalizmu a ekonomickej globalizácie.

Medzinárodný protest proti globalizmu v Prahe pri príležitosti zasadnutia Medzinárodného menového fondu v roku 2000. Foto: ČTK

Toto všetko vyzeralo na prvý pohľad ako niečo, čo by konečne mohlo fungovať v USA aj v prospech ľudí, nielen veľkých korporácií. No je tu jedna dôležitá príčina, ktorá spôsobila, že väčšina týchto alterglobalistických hnutí zlyhala. 

Alterglobalizmus bez revolučnej vízie

Odklon od marxizmu v západnej ľavici a diskreditácia marxistických ideí značne oslabili hnutia, ktoré mierili k antikapitalistickým cieľom. Nedostatočná triedna analýza alterglobalizmu značila chýbajúci marxistický základ, čo viedlo k neúspešnosti hnutí, ktoré sa primárne sústreďovali na otázky environmentálnej a sociálnej (ne)spravodlivosti bez ohľadu na to, čo za danými konfliktmi stálo. Takýto nedostatok triednej analýzy vedie k povrchnému a nepresnému pochopeniu skutočných zdrojov nerovnosti a vykorisťovania.

Ďalším znakom chýbajúceho marxistického základu bola  preferencia reformizmu namiesto revolúcie. Alterglobalistické hnutia sa snažili nastaviť zmeny a dosiahnuť zlepšenia už v existujúcom kapitalistickom systéme. Marxizmus zdôrazňuje potrebu radikálnych zmien, keďže ho vidí ako systém, ktorý odcudzuje masy. Reforma v kapitalistickom štáte by teda za žiadnych okolností nefungovala. 

Niektoré alterglobalistické hnutia mali nedostatok jasnej revolučnej vízie. Ich predstava o spoločnosti bola často roztrieštená a nejasná. Romantizácia revolúcie a aktivizmu odtiahla pozornosť od naozajstných problémov, ktoré sa mali v tej dobe riešiť. Ľudia boli ochotní aj zomrieť, ale nevedeli, za čo vlastne. Takáto štruktúra je očividne chybná – nevedieť, načo je potrebné bojovať, a neschopnosť určiť si podmienky, ktoré sa od štátu vyžadujú, bagatelizuje to, kvôli čomu vlastne bojujeme.

Chybnosť sa nachádza aj v individuálnom prístupe alterglobalistických hnutí. Marxizmus ako celok sa zameriava na pracujúcu triedu a jej vykorisťovanie, zatiaľ čo sa niektoré alterglobalistické hnutia spoliehali na akési nadobudnutie kolektívneho povedomia a presviedčanie ľudí namiesto organizácie más.

Sme 99 %

Podobná impotencia ľavice sa dá pripísať aj hnutiu Occupy. Po veľkej recesii v USA situácia vyvrcholila do niekoľkých protestov, jeden z hlavných pod menom Occupy Wall Street. Hlavné obavy sa orientovali na to, ako veľké korporácie neúmerne prospievajú menšine, podkopávajú demokraciu a spôsobujú nestabilitu.

Šlo o hnutie, ktoré bojovalo za ľavicové hodnoty a ako prvé sa počas tejto doby odvážilo skritizovať kapitalizmus a jeho následky. We are the 99% sa stal sloganom tohto hnutia. Odvolávali sa na to, že ako väčšina bojujú proti 1 % – proti veľkým korporáciám a buržoázii.  

Návšteva Slavoja Žižeka na zhromaždení Occupy. Foto: Brennan Cavanaugh

59-dňový protest v NYC bojujúci proti ekonomickej nerovnosti, korporátnej chamtivosti a vplyvu peňazí v politike mal hlboký vplyv na vývoj západnej ľavice v USA. Na ekonomiku a postavenie politiky v USA to však nemalo veľký dopad. Aj o trinásť rokov neskôr je situácia v USA taká istá, ak nie horšia. 

Skoro dvojmesačný intenzívny protest nespravil takmer nič. Occupy Wall Street nikdy nemala stanovený zoznam presných požiadaviek, ktoré chcela zasadiť do vtedajšieho krachujúceho kapitalistického systému USA.

Dezorganizácia a chaotickosť protestov bola jasná, každá skupinka bojovala za niečo iné, a tak sa strácala zásadná pointa protestov. Požiadavky hnutia neboli nikdy predložené, ciele boli nejasné. Bez organizácie a centralizovanej revolučnej strany, avantgardy proletariátu a jasnej revolučnej vízie sa štrajky a protesty nedostanú nikam, ako to bolo aj v tomto prípade. Pre boj proti kapitalizmu je dôležité mať správny marxistický základ.

Idpol a dúhový kapitalizmus dnes

Odstup od komunizmu ako takého ovplyvnil zmýšľanie západných ľavičiarov a mal dopad na dnešnú pracujúcu triedu na západe. 

Svoju politickú ideológiu vnímali ako „čistú”, keďže nebola spájaná so socializmom vo východnom bloku. Vytvorila sa bublina akejsi žabomyšej politiky a západná ľavica oficiálne zlyhala. Kvôli nedostatku marxistickej znalosti sa pozornosť obrátila na identity politics a tým ešte viac prospela a dodnes prospieva kapitalizmu.

Politika identity odmieta centrálne postavenie triedneho boja a zdroj útlaku vidí v interakcii spoločenských identít, ako je rasa, národnosť, náboženstvo, pohlavie, sexuálna orientácia, sociálny pôvod atď. Intersekcionalita nie je sama o sebe zlá, no odmietnutie triedneho boja ako zdroja útlaku prospieva panovaniu vládnucich tried s cieľom rozdeliť ľudí na základe identity, aby odvrátili pozornosť pracujúcej triedy od zjednocovania sa za účelom triedneho boja a proletárskej revolúcie. Nehovoriac o tom, akým nástrojom sú identity politics pre kapitalizmus. 

Odkazujem tým aj na samotný dúhový kapitalizmus, ktorým si kapitalizmus a konzumerizmus privlastňuje LGBTQ+ komunity a zisky z nej. „Aspoň dostávame pozornosť a podporu.“ 

Na skutočnosť, že boj za práva pracujúcich a menšín sa nevylučuje, poukazujeme už dlhodobo. Príkladom je napríklad dekriminalizovanie homosexuality po VOSR, alebo nedávne kubánske referendum, ktoré zrovnoprávnilo aj páry rovnakého pohlavia. Foto: Getty Images

Treba si uvedomiť, že veľké korporácie, ktoré si na mesiac zmenia profilovku na dúhovú a predávajú predražené dúhové produkty (detskej práce), nie sú v žiadnom prípade podporujúce, ale iba hľadajú spôsoby, ako zarobiť na danej komunite a jej vykorisťovaní. Veľké korporácie sa nezaujímajú o to, ako nás podporiť, no skôr o to, ako na nás zarobiť. 

Dávam dôraz na to, že to nie sú len veľké korporácie využívajúce queer komunitu, no aj mimovládne organizácie (ktoré slúžia ako tzv. trojský kôň neoliberalizmu), ako sú napríklad duhy.sk, ktoré v podobnom systéme využívajú queer komunitu a ich problémy na vytvorenie si platformy a zisku. 

Spoločnosť sa rozdeľuje podľa ich plánov

Pod maskou podpory sa skrýva silná manipulácia spoločnosti. Takýmto spôsobom zlyháva oslobodenie danej skupiny a vzniká nástroj na rozdelenie a produkt využívaný kapitalizmom pre ICH pozornosť a ICH zisk. 

Ďalším dobrým príkladom zlyhania západnej „ľavice” je hnutie a zároveň nezisková organizácia Black Lives Matter, ktoré bolo založené tromi aktivistkami afroamerického pôvodu. Cieľom BLM bolo odstránenie systematického rasizmu a policajného násilia. Zo začiatku sa toto hnutie javilo ako aspoň trochu radikálne, no po čase spadlo do jasného oportunizmu. 

V časoch protestov po vražde Georga Floyda obdržali veľké „dary“ od korporácií, ako sú Amazon, Coca Cola alebo Microsoft. BLM začali byť odtrhnutí od znevýhodnených komunít a dnes už o nich a ich aktivitách nepočujeme takmer vôbec. Chybou BLM bola ich decentralizovaná štruktúra a fakt, že nemali cestu, ako sa dostať k svojim cieľom. Individuálne rozdelenie spoločností, aké vytvára táto politika a jej systém, je škodlivý pre nás všetkých. Takáto ľahkomyseľnosť spôsobuje neschopnosť si uvedomiť, že triedny boj je aj boj pre práva queer ľudí, ľudí rôznych rás, národností a pohlavia. Triedny boj je boj za nás všetkých.

.

Zdroje: 

David Harvey – A Brief History of Neoliberalism

https://www.marxists.org/history/erol/ca.secondwave/is-cold-war.htm

https://en.wikipedia.org/wiki/Protests_of_1968

https://en.wikipedia.org/wiki/Occupy_Wall_Street

https://blackagendareport.com/western-marxism-loves-purity-and-martyrdom-not-real-revolution

.

.

Viktória Kucharková, členka FĽM Stred

Zdieľať článok

Pridajte Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Návrat hore