Verejný (internetový) diškurz týkajúci sa lekárov a ich výpovedí sa uberá zaujímavým smerom. Vraj lekári držia pacientov ako rukojemníkov, sú chamtiví, chcú povaliť vládu a podobne. Toto stanovisko sa dá ľahko pochopiť – medicína je na prvý pohľad výnimočná v tom, že sa bezprostredne dotýka ľudského zdravia. Preto aj každá hrozba pre fungovanie zdravotníctva vyvoláva v každom z nás prudké reakcie.
V tomto texte nechcem presviedčať o tom, že sa treba postaviť na stranu lekárov. Dovolím si iba čitateľa presmerovať na tlačové konferencie Lekárskeho odborového združenia (LOZ). V týchto informatívnych videách sa dá ľahko zistiť, kde je metaforický pes zakopaný. Nakoľko odvtedy, čo bol tento článok napísaný, došlo k dohode medzi LOZ a vládou, si každý môže prečítať aj dosiahnutú zmluvu. Musím iba konštatovať, že je príznačné, ako médiá a vládni politici rámcujú tento 30-stranový dokument ako čisto týkajúci sa platov lekárov (napriek tomu, že tejto problematike je v zmluve venovaných iba zopár bodov z desiatok).
Oveľa dôležitejšie ako samotný konflikt medzi lekármi a vládou je však postoj spoločnosti. Internetové diskusie sú plné závažných obvinení voči lekárom. Predpokladajme, že sa k téme vyjadrujú prevažne pracujúci ľudia (nakoľko oveľa bohatší buržovia majú menšiu potrebu navštíviť nemocnicu[1]). Tento predpoklad nám ponúka pohľad do konfliktov, ktoré medzi nami vyvolávajú kapitalisti a ich posluhovači vo vysokej politike.
Mýtus o povolaní ako poslaní
Ešte predtým, ako sa pustíme do analyzovania, sa však musíme striasť predpokladov, ktoré sú nám vtĺkané do hlavy už od detstva. Asi najhorším z nich je mýtus, že lekárstvo, ošetrovateľstvo, učiteľstvo a ďalšie nie sú povolaním, ale poslaním.
Za touto peknou frázou sa skrýva tvrdenie, že ak pracujete v týchto „vyvolených“ sférach, nemáte právo si na nič sťažovať. Prečo? Pretože vraj ubližujete ľudom, ktorým máte slúžiť.
Rozviňme túto logiku. Štrajkuje lekár? Ubližuje pacientovi, lebo ho nelieči. Učiteľ? Ubližuje deťom, lebo ich neučí. Ubližujú teda štrajkujúci autobusári, lebo paralyzujú verejnú dopravu? Pravdepodobne áno. A čo zamestnanci supermarketu? Neškodia mestu, ak si tam nikto nemôže kúpiť potraviny?
Byť lekárom, pracovať za pásom, učiť deti alebo dokladať tovar je vo svojej podstate to isté. Ide o prácu. Nikdy sa do tejto činnosti mysticky nevnesie akási vyššia podstata, ktorá ju robí inou prácou, ako sú tie „ostatné“. Práca môže niekoho viac alebo menej napĺňať, môže mať vyššie alebo nižšie mzdové ohodnotenie a môže mať iné požiadavky, ale stále je iba prácou.
Pri bližšom pohľadu je zrejmé, že hranica medzi tým, čo je „škoda pre okolie“ a čo je „primeraná požiadavka zamestnancov“, neexistuje. Existuje tu však jedna vec, ktorá všetky prípady spája. Vždy hovoríme o pracujúcich, ktorí sa proti niekomu vzpierajú.
Nenávisť k pacientovi alebo systému?
Proti komu sa pracujúci vzpierajú? Pacientom, deťom alebo zákazníkom?
Aké požiadavky predkladá LOZ? Aby menej pacientov chodilo do nemocníc? Alebo keď štrajkovali učitelia, žiadali, aby žiaci viac poslúchali? Nie. Požadovali vyššie mzdy, kvalitnejšie priestory a lepšiu starostlivosť práve pre tých, ktorým vraj štrajkom ubližujú. Musela by to byť riadna sebanenávisť, aby lekár súčasne neznášal pacienta a zároveň riskoval vlastné životbytie, aby pre neho získal pohodlnejšie lôžka. Ak by sme chceli klásť provokatívne otázky, nerobia lekárske odbory viac ako napríklad výrobné? Okrem toho, že požadujú lepšie podmienky pre seba, dávajú do popredia práve skvalitňovanie zdravotnej starostlivosti. To je niečo, čím by sa vôbec nemuseli zapodievať, nakoľko ide o zodpovednosť štátu, no napriek tomu tým riskujú svoje živobytie.
Lekárske odbory majú teda v skutočnosti „problém“ s tými, čo stoja nad nimi – so zamestnávateľmi, šéfmi a politickými predstaviteľmi. Títo mocní majú takmer absolútnu kontrolu nad ich životmi počas pracovného času a neraz aj mimo neho.
Dva póly v jednej triede
Prečo však mnohí pracujúci namiesto podpory štrajku obviňujú lekárov? Pretože podľahli falošnému vedomiu. Kapitalistická nadstavba – teda politici a buržoázne médiá – vytvára emočné argumenty, ktoré rozdeľujú pracujúcich. Títo ľudia opakujú to, čo je elitami podsúvané: „Lekári sú chamtiví,“ alebo „Lekári chcú položiť krajinu na kolená.“
V tomto bode treba povedať, že sem nemôžeme hádzať všetkých. Požičiame si termín z buržoáznej politológie – „polarizácia spoločnosti“, ale vyzdvihneme ho na objektívnejšiu úroveň. Kým sa jedna časť pracujúcich stavia na obranu vlády, druhá robí presný opak. Nejde však o akési odlišné chápanie reality, ale stavanie sa za „svoju“ politickú značku. Ak tí „moji“ hovoria, že sa mám/nemám postaviť za lekárov, musím to urobiť. Vsadil som predsa do „mojich“ svoje nádeje, poprípade čas aj peniaze.
Dôkazom toho je, že ak by ste sa týchto ľudí opýtali na ich názor v čase minulých lekárskych výpovedí (keď pomery v parlamente boli prevrátené), nezhodoval by sa so súčasným (nakoľko aj terajšie strany prezentovali opačné názory oproti dnešku). To, čo politológovia vidia ako polarizáciu spoločnosti, sa odohráva koncentrovanejšie, iba v rámci jedinej spoločenskej triedy.
Kto na tom zarobí?
V časoch feudalizmu bolo normálne, že roľníkovi pán nahovoril, že jeho sused je nepriateľ, pretože má iné náboženstvo alebo spôsob obživy. Zatiaľ čo sa roľníci medzi sebou hádali, feudál pokojne zbieral desiatky a zvyšoval dane. Podobne dnes kapitalisti využívajú rozbroje medzi pracujúcimi, aby odviedli pozornosť od svojich ziskov.
Keď vám šéf v práci pridá viac povinností bez zvýšenia platu, kto má z toho úžitok? Vy alebo on? Podobne, keď štát neinvestuje do nemocníc a potom obviňuje lekárov zo štrajkov, je to len krytie presadzovania súkromných záujmov. Umožňuje sa tým totiž privatizácia nemocníc a lukratívny biznis so zdravím.
Rovnako ako robotníci v minulosti bojovali za osemhodinový pracovný čas a právo na dôstojnú mzdu, dnes bojujú lekári za lepšie podmienky pre seba a pacientov. Ak by vtedy poslúchli kapitalistov a prestali štrajkovať, dodnes by sme pracovali 12 hodín denne bez prestávky.
Situácia s lekármi je príkladom toho, ako sa zamotávame do kruhu vedľajších tém a ignorujeme podstatu triedneho boja. V prírode sa vlci musia spojiť, aby ulovili veľkú korisť. Ak by sa začali hádať o to, kto pobeží prvý, nikto by nezískal nič. Rovnako aj pracujúci môžu čeliť kapitalistom iba vtedy, keď sú zjednotení. Tomu môžeme pomôcť organizovaním sa na lokálnej úrovni, vzdelávaním seba a okolia a šírením triedneho povedomia. Toto je základ pre budovanie spoločnosti, ktorá bude slúžiť ľuďom, nie zisku.
.
.
Jakub Rendvanský, člen FĽM