Marec sme venovali aktívnej podpore zamestnancov verejnej dopravy. Zúčastnili sme sa všetkých protestných zhromaždení železničiarov – v Košiciach, Žiline, Zvolene aj Bratislave. Rovnako sme podržali aj autobusárov ARRIVA Liorbus v Ružomberku pri ich kolektívnom vyjednávaní.
Železnice na vedľajšej koľaji
Ruku na srdce, koľkokrát ste už zažili podobnú situáciu? Vlak stojí v dedine a naberá meškanie, kým vy vo vlaku tŕpnete, či stihnete prestup na ďalší spoj. Je viacero dôvodov, prečo sú slovenské železnice v tak žalostnom stave. Jeden z najväčších je nedostatok štátneho financovania.
19. marca sa na hlavnej stanici v Bratislave uskutočnil protest železničných odborárov. Predtým usporiadali zhromaždenia v Žiline, Zvolene i Košiciach. Odborári okrem iného volali po zvýšení platov, ktoré sa nepohli od roku 2011, ale aj po väčšom záujme zo strany štátu.
Stav našich železníc je alarmujúci. Aj keď súčasná vláda sľubovala programy revitalizácie železníc, tak ako všetky vlády pred ňou na tieto sľuby zabudla v momente, keď pozadia politikov zosadli na ministerské kreslá. Železničiari nezabudli upozorniť, že na niektorých tratiach sa stále používajú zariadenia z obdobia pred 1. svetovou vojnou a ich údržba je čím ďalej, tým náročnejšia. Keďže pre tieto zariadenia sa už dávno nevyrábajú náhradné diely, technici neraz musia improvizovať na mieste, aby udržali tieto zariadenia v prevádzke. Ak by odmietli vykonávať túto otrockú prácu, nefunkčnosť techniky by mohla mať katastrofálne následky.
Zastaraný grafikon je ďalším z problémových bodov, pretože jeho plnenie dosahuje iba okolo 86 %. V praxi to znamená, že veľa vlakov mešká a v očiach ľudí sa táto metóda dopravy stáva nespoľahlivou. V neposlednom rade odborári spomenuli aj to, ako sa už dlhšiu dobu České dráhy sťažujú na naše železnice, ktoré im poškodzujú vlaky. Spomenuli incident, keď stav našich železníc spôsobil vykoľajenie českého rýchlovlaku.
Autobusári topiaci sa v nadčasoch
Železničiari nie sú jediní zamestnanci v sektore verejnej dopravy, ktorí trpia pod opätkom kapitalizmu. Aj autobusári pracujú za mizerné mzdy. Okrem toho je v mnohých podnikoch žalostný nedostatok šoférov. To znamená extrémne nadčasy pre zamestnancov, ktorí sa od rána od večera snažia vykryť čo najväčší počet liniek.
V súčasnom stave tak stačí odchod pár zamestnancov do dôchodku alebo inej firmy a doprava kolabuje v rámci celých okresov a krajov. Ľudia, ktorí nemajú prístup k autu, prichádzajú o možnosť cestovať za prácou, zdravotnou starostlivosťou, vzdelaním a sú izolovaní od zvyšku sveta. Nehovoriac o strate nesmiernych environmentálnych výhod verejnej dopravy.
Po absolvovaní turné protestov na železničných staniciach sme preto prišli na autobusovú stanicu do Ružomberka. Tam sa konalo kolektívne vyjednávanie zamestnancov ARRIVA Liorbus.
Autobusári si rovnako ako všetci pracujúci zaslúžia za svoju poctivú prácu poctivé mzdy. Každý deň zodpovedajú za životy desiatok cestujúcich v stresujúcom pracovnom prostredí. Prístup súkromníkov v doprave je nehorázny – pri každej príležitosti sa snažia znižovať výdavky nie pre poskytovanie lacnejšej prepravy, ale pre zvyšovanie vlastného zisku. Napĺňanie peňaženky kapitalistu je umožnené iba na úkor cestujúcich a jeho zamestnancov. Štát nemôže tolerovať prenechávanie tak dôležitého sektoru v nezodpovedných rukách. V zoštátnení mu však bráni okrem iného aj Európska únia, slúžiaca ako predĺžená ruka buržoázie. Čo je horšie, podobnému osudu čelia i naše železnice, ktoré sú povinné postupne privatizovať jednotlivé úseky.
.
.
Michal Hutira a Jakub Rendvanský, členovia FĽM
